Svojou pracovitosťou človek nadobúda
právo na vlastníctvo
8. Tieto dôvody sú také zjavné, že je až
nepochopiteľné, ako ich môžu popierať tí,
ktorí, oprášiac staré utópie,
umožňujú síce človeku užívanie
pôdy a rôznych poľných plodín, avšak
odopierajú mu vlastníctvo tej pôdy, na ktorej pracoval, a
poľa, ktoré obrábal. Neuvedomujú si, že takto
človeka okrádajú o výsledky jeho práce.
Veď pôda, preoraná rukou a umom roľníka, už
nie je taká, aká bola predtým: z lesnatej sa stala
plodonosnou, z neúrodnej úrodnou. Tieto meliorácie sa v
pôde zhmotnili a sú od nej z väčšej časti
neoddeliteľné. Aká by to teda bola spravodlivosť, keby
sa tešiť z jej plodov mal ktosi druhý, kto ju
neobrábal? Ako účinok prináleží svojej
príčine, tak plod práce musí
prináležať tomu, kto pracuje. Celkom správne teda
ľudstvo bez ohľadu na pár odporcov a vzhľadom na
prirodzené právo nachádza v tomto istom práve
základ rozdelenia dobier. Uznávajúc, že
súkromné vlastníctvo je v úplnom súlade s
prirodzenosťou človeka i s pokojným spoločenským
spolužitím, slávnostne to potvrdilo praxou
všetkých čias. A občianske zákony, ak sú
spravodlivé, odvádzajú svoju autoritu a
účinnosť tiež z prirodzeného zákona,
uznávajú toto právo a verejnou mocou ho
zabezpečujú. Nechýba ani pečať Božieho
zákona, ktorý prísne zakazuje čo i len
túžiť po majetku iného: "Nepožiadaš
manželku svojho blížneho! Nepožiadaš dom svojho
blížneho ani jeho pole, ani jeho sluhu, ani jeho
slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho
blížneho!"1
|