Štát nemá zasahovať do svätyne
rodiny
11. Je teda veľkým a zhubným omylom chcieť, aby
štát mohol ľubovoľne zasahovať do svätyne
rodiny. Istotne, ak niektorá rodina sa náhodou nachádza v
takých vážnych ťažkostiach, že jej samej nie
je možné dostať sa z nich, v takýchto
ťažkých okolnostiach je zásah verejnej moci
oprávnený; veď každá rodina je
súčasťou spoločenského organizmu. Podobne v
prípade vážnych neporiadkov vo vzájomných
vzťahoch medzi členmi rodiny nech štát zasiahne a
dá každému čo mu patrí; toto totiž nie je
uzurpovanie práv občanov, ale ich zabezpečenie a ochrana v
duchu poctivej spravodlivosti. Tu sa však musí štát
zastaviť; ísť ďalej mu prirodzenosť nedovoľuje.
Otcovskú právomoc štát nemôže ani
potlačiť, ani si prisvojiť, pretože sa rodí zo
samotného prameňa ľudského života. "Deti
sú čímsi, čo patrí otcovi", takpovediac
rozšírením jeho osobnosti: a keď chceme hovoriť
presne, nie samy, ale prostredníctvom rodiny, v ktorej sa narodili,
vstupujú do občianskeho spoločenstva. A práve z toho
dôvodu, že deti sú prirodzene čímsi
otcovým,... skôr než nadobudnú užívanie
vlastného rozumu, sú pod ochranou rodičov." 3
Práve v tomto socialisti, nahrádzajúc
rodičovskú starostlivosť štátnou
starostlivosťou, postupujú proti prirodzenej spravodlivosti a
rozvracajú rodinné zväzky.
|