Cieľ
človeka nie je na tejto zemi
18. Avšak Cirkev, vedená Kristovým učením
a príkladom, si kladie ešte vyšší cieľ:
čo možno najviac zblížiť tieto dve triedy a
vytvoriť medzi nimi priateľstvo.
Časné veci nie je možné správne pochopiť a
ohodnotiť, ak sa duša nepozdvihne k inému životu,
totiž k večnému; bez neho sa pravé poznanie
mravného dobra nevyhnutne stráca, ba celé stvorenie sa
stáva nepreniknuteľným tajomstvom. To, čo nám
diktuje sama príroda, je v kresťanstve dogmou, na ktorej ako na
základnom kameni spočíva celá stavba
náboženstva: že totiž ten pravý život
človeka je život budúceho veku. Boh nás totiž
nestvoril pre tieto krehké a pominuteľné dobrá, ale
pre dobrá nebeské a večné; a zem nám dal ako
miesto vyhnanstva, nie ako vlasť. Či vlastníš množstvo
bohatstva a iných pozemských dobier, alebo ich
nevlastníš, to nie je pre večné šťastie
vôbec dôležité. Ale dobré či zlé
používanie týchto dobier, to je to, čo je zvrchovane
dôležité. Ježiš Kristus, hoci nás
vykúpil hojným vykúpením, neodstránil
rozličné súženia, ktorými je pretkaný
život tu na zemi. Avšak premenil ich na podnety na cnosti a na
predmet zásluh; až do takej miery, že žiaden Adamov syn
nemôže dosiahnuť nebo, ak nesleduje jeho krvavé stopy.
"Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať." 6
Tým, že slobodne vzal na seba súženia a bolesti,
obdivuhodným spôsobom zmiernil ich horkosť, a nielen
príkladom, ale i milosťou a nádejou na odmenu nám
uľahčil utrpenie: "Veď naše terajšie
ľahké súženie prinesie nám nesmierne
veľkú váhu večnej slávy." 7
Tí šťastní na tomto svete dostávajú teda
varovanie, že bohatstvá ich neoslobodia od bolesti a že
budúcemu šťastiu nepomáhajú, ale škodia; 8
že bohatí sa musia triasť pri pomyslení na mimoriadne
prísne vyhrážky Ježiša Krista9 a že z
užívania svojich dobier budú jedného dňa
musieť urobiť to najprísnejšie vyúčtovanie
pred Božím súdom.
|