IV.
DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBY
Nikomu nie je dovolené zneucťovať
dôstojnosť človeka
32. Zároveň musí
štát ochraňovať u robotníka mnohé
ďalšie veci, a na prvom mieste duchovné dobrá.
Pozemský život, hoci je dobrý a žiadúci, nie je
cieľom, pre ktorý sme boli stvorení, ale cestou a
prostriedkom na zdokonaľovanie duchovného života
poznávaním pravdy a konaním dobra. Duch je ten,
ktorý v sebe nosí vytesaný Boží obraz a podobu
a v ktorom spočíva tá zvrchovanosť, pre ktorú
bol človek poverený ovládať nižšie tvory a
podmaniť si všetky zeme a moria. "Naplňte zem.
Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad
všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!" 27 V tomto
sú si všetci ľudia rovní, niet medzi bohatými a
chudobnými, vlastníkmi a služobníkmi, pánmi a
poddanými žiadneho rozdielu, pretože ten istý je
Pán všetkých. 28 Nikomu nie je dovolené
beztrestne zneucťovať dôstojnosť človeka, ku ktorej
sám Boh pristupuje s veľkou úctou, ani
krížiť mu cestu k jeho zdokonaľovaniu, ktoré je
zamerané na získanie večného života. Ba ani z
vlastného slobodného rozhodnutia by sa človek nemohol
zriecť zaobchádzania podľa svojej prirodzenosti a prijať
otroctvo ducha; tu totiž nejde o práva, ktorých výkon
je ponechaný slobode, ale o povinnosti voči Bohu, ktoré
sú absolútne nedotknuteľné.
|