I.                    ÚVOD

1. Dôvod exhortácie: od svätosti kňazov
závisí budúcnosť Cirkvi
Hlboko som si vpísal do mysle a spasiteľnou bázňou ma napĺňajú slová apoštola Pavla, ktorý s celou svojou autoritou píše Hebrejom o povinnosti poslúchať predstavených. Hovorí: "Oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať."¹
I keď sa toto tvrdenie vo všeobecnosti vzťahuje na všetkých tých, čo patria k hierarchii, dotýka sa hlavne mňa, ktorého Boh, hoci som nesúci na takýto úrad, ustanovil na najvyšší stupeň autority v Cirkvi. Toto je starosť, ktorá ma dňom i nocou ťaží a pohýna ma neúnavne skúšať všetko, čo by prospelo bezúhonnosti a rozvoju Pánovho stáda.
Viac než čokoľvek iné mi v tomto ohľade leží na srdci to, aby klérus bol dokonalým spôsobom na výške svojho úradu; som totiž presvedčený, že len takto možno mať oprávnenú nádej čo do budúcnosti Cirkvi.
Práve preto už od počiatku môjho pontifikátu, i keď som v klére celkove obdivoval všetky jeho chvályhodné stránky, rozhodol som sa vrelo odporúčať biskupom, aby vynaložili maximálne úsilie na formovanie Krista v tých, čo sú výslovne určení na to, aby formovali Krista v iných.
Dobre viem, akým úsilím odpovedali na moju výzvu a akú horlivosť a aktivitu preukázali vo výchove kléru k čnosti. Rád im za to udeľujem verejnú pochvalu a ešte navyše im vyjadrujem svoju najživšiu vďačnosť.