II.                 II. NEVYHNUTNOSŤ KŇAZSKEJ SVÄTOSTI
5. Aby služba kňaza bola plodná, musí byť svätý
A teraz, milovaní synovia, začnem svoju exhortáciu, aby som vás povzbudil dosahovať takú svätosť života, akú si vyžaduje stupeň vašej dôstojnosti.
Kto je vyznačený kňazstvom, nevlastní ho len pre seba, ale aj pre druhých. "Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom".⁶ Takisto to vyjadril aj Ježiš, keď kvôli označeniu cieľa kňazského pôsobenia prirovnáva kňazov k soli a svetlu.
Kňaz je teda svetlo sveta a soľ zeme. Akým spôsobom? Predovšetkým vo vyučovaní kresťanskej pravdy. Je však zrejmé, že tento učiteľský úrad neprinesie úžitok, ak kňaz to, čo bude učiť slovom, nepotvrdí príkladom svojho života. V takom prípade ten, čo ho počúva, odpovie mu síce nezdvorilo, ale nie nespravodlivo: "Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami to popierajú"⁷ a nebude prijímať náuku kňaza, ani sa nenechá zaujať jej svetlom. Práve preto Kristus, vzor kňazov, najprv učil príkladom, až potom slovom: "...Ježiš robil a učil..." ⁸.
Bez svätosti nemôže byť kňaz ani soľou zeme. To, čo je skazené, nemôže dať neskazenosť. A tak, kde chýba svätosť, nemôže byť iné ako skazenosť. Keď Ježiš predkladá tento obraz, nazýva takýchto kňazov soľou bez chuti, ktorá "už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali"⁹.