6. Kňaz musí byť svätý, lebo
koná v osobe Ježiša Krista
Ešte zrejmejšie to vyplynie zo skutočnosti, že
kňazský úrad vykonávame nie v svojom mene, ale v mene
Ježiša Krista. "Nech nás každý pokladá
- hovorí sv. Pavol - za Kristových služobníkov a
správcov Božích tajomstiev"10, "sme ...
Kristovými vyslancami"11.
Práve preto nás Ježiš nezahrnul medzi sluhov, ale medzi
svojich priateľov: "Už vás nenazývam sluhami...
nazval som vás priateľmi, pretože som vám
oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca... Ja som si
vás vyvolil a ustanovil som vás, aby ste išli a
prinášali ovocie"12.
Našou úlohou je teda predstavovať samého
Ježiša Krista v jeho osobe a spĺňať prijaté
poslanie tak, že budeme uskutočňovať ním zamýšľaný
cieľ. A keďže "stále priateľstvo
spočíva predovšetkým v totožnosti toho, čo
chceme a nechceme"13, my, nakoľko sme Kristovými
priateľmi, sme povinní živiť sa tými istými
citmi, aké má Kristus, ktorý je "svätý,
nevinný a nepoškvrnený"14; nakoľko sme jeho
vyslancami, máme privádzať ľudí k viere v jeho
učenie a v jeho zákon tým, že ho budeme
zachovávať najprv my sami; nakoľko máme
účasť na jeho moci oslobodzovať duše z otroctva
viny, je potrebné bedlivo sa vyhýbať tomu, aby
zaťažila nás samých.
Nadovšetko sme však povinní ako služobníci
Ježiša Krista vo vznešenej obeti, ktorá sa
neustále obnovuje pre život sveta, mať takú
vnútornú dispozíciu, akú mal On vtedy, keď na
oltári kríža ponúkol Bohu seba samého ako
nepoškvrnenú hostiu. Ak v dávnych dobách, keď ešte
jestvoval len tieň a obraz pravej obety, vyžadovala sa od kňazov
veľká svätosť, aká sa vyžaduje od nás
dnes, keď obeťou je sám Kristus! :Ten, kto má
účasť na tejto obeti, nemal by snáď byť
čistejší ako ktokoľvek iný? Nemala by byť
žiarivejšia ako lúč slnka ruka, ktorá
rozdeľuje toto telo, ústa, ktoré sa
napĺňajú duchovným ohňom, jazyk, ktorý je
červený od tejto najvznešenejšej krvi?" 15
Sv. Karol Boromejský veľmi správne trval na tejto veci,
keď vo svojich prejavoch ku kléru hovoril: "Keby sme,
najdrahší bratia, pozorne zvažovali, aké
neoceniteľné dary vložil Boh do našich rúk,
ťahalo by nás to vynaložiť úsilie žiť
tak, ako je to hodné kléru. Niet ničoho, čo by
Pán nebol vložil do mojich rúk, keď tam vložil
svojho jednorodeného Syna, večného ako On a vo všetkom
mu rovného! Vložil mi do rúk všetky svoje poklady,
sviatosti a milosti. Vložil mi do rúk duše, ktoré
sú mu nadovšetko drahé - veď ich miloval viac ako seba
samého a vykúpil ich vlastnou krvou. Vložil mi do rúk
nebo, ktoré môžem iným otvoriť alebo zavrieť...
Ako teda môžem byť taký nevďačný za
toľké vyznačenie a lásku, že proti nemu
hreším, urážam jeho česť,
poškvrňujem toto telo, ktoré je jeho, potupujem túto
dôstojnosť a tento život, zasvätený jeho
službe?" 16
|