IV.              V. SLOVO POVZBUDENIA
25. Beda kňazovi, ktorý nežije sväto!
Drahí synovia, keď sa z povinnosti voči vlastnému svedomiu zdržujem pri týchto úvahách, moju dušu napĺňa horkosť, lebo s bolesťou musím povedať: beda kňazovi, ktorý sa nevie zachovať na výške svojho postavenia a svojimi nevernosťami profanuje meno svätého Boha, ktorému sa zasvätil! Skaza tých najlepších je najstrašnejšia: "Dôstojnosť kňazov je veľká, ale veľký je aj ich pád, ak zhrešia. Tešme sa, že sme tak vysoko pozdvihnutí, ale bojme sa padnúť. Radosť z toho, že sme dosiahli sublimované výšky, nevyrovná sa súženiu, ktoré skusujeme, keď sa z nich zrútime"⁵⁸.
Beda kňazovi, ktorý nemyslí na seba, zanedbáva modlitbu, odmieta duchovný pokrm nábožného čítania a nikdy nevstúpi do seba, aby počúval obvinenia svojho svedomia! Neotrasú ho čoraz tragickejšie rany vlastnej duše, ani materský plač Cirkvi, až kým sa splnia tieto strašné hrozby: "Sprav bezcitným srdce tohto ľudu, jeho uši zaťaž a oči mu zastri, aby očami nevidel a ušami nepočul, aby mu srdce nepochopilo a neobrátil sa a neuzdravil"⁵⁹.
Nech Boh, bohatý na milosrdenstvo, odvráti od vás, drahí synovia, túto smutnú predpoveď! On vidí moje srdce a vie, že ním nehýbe nevôľa voči nikomu, ale len pastierska a otcovská láska voči všetkým: "Veď kto je našou nádejou, radosťou a korunou slávy - nie aj my? - pred naším Pánom Ježišom?" ⁶⁰