I.
O VZNEŠENOSTI A POSLANÍ KATOLÍCKEHO KŇAZSTVA

Kňaz - druhý Kristus
Ľudské pokolenie v každej dobe pociťovalo potrebu kňazov, totiž ľudí, ktorí sú na základe zvereného úradného poslania prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi a tejto úlohe zasväcujú svoj život, modlia sa a prinášajú obety v mene spoločnosti, ktorá ako taká tiež je povinná vzdávať Bohu verejnú poctu, uznať v ňom svojho najvyššieho Pána, svoj prvý princíp, k nemu smerovať ako k najhlavnejšiemu cieľu, stále mu vzdávať vďaky a s ľútosťou ho odprosovať. Vskutku u všetkých národov, ak len nie sú násilne prinútené konať proti najsvätejším zákonom ľudskej prirodzenosti - nakoľko sú nám známe ich obyčaje - nachádzame kňazov, hoci títo sú často v službách božstiev; všade, kdekoľvek sa vyznáva nejaké náboženstvo, kde sú postavené oltáre, všade sú zároveň aj kňazi, ktorým sa preukazuje osobitná úcta.
Vo svetle Božieho zjavenia má však kňaz ešte väčšiu dôstojnosť; už dávno ju tajomne predznačuje vznešený zjav Melchizedecha¹¹, kňaza a kráľa, ktorého sv. Pavol zrovnáva so samým Ježišom Kristom a s jeho kňazstvom¹². Podľa prekrásneho výroku apoštola kňaz je vysluhovateľom Božích tajomstiev, "vybraný z ľudí", a "ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom"¹³. Jeho úrad sa nevzťahuje na veci ľudské a pominuteľné, i keď sa zdá, že majú svoju hodnotu i dôležitosť, ale na božské a večné. Ako som to už neraz s bolesťou konštatoval a stále konštatujem, tieto veci môžu síce byť pre ľudskú nevedomosť vystavené opovrhovaniu a posmechu a ľudská zločinnosť a zúrivosť im môže klásť do cesty veľké prekážky, predsa zaujímajú tak v súkromných, ako aj vo verejných ľudských snaženiach popredné miesto. Ľudské pokolenie totiž živelne cíti, že je stvorené pre Boha a jedine v ňom môže natrvalo spočinúť.
V Starom zákone predpisujú sa kňazstvu, ktoré Mojžiš ustanovil z Božieho vnuknutia, rozličné povinnosti, úlohy a obrady. Zdá sa, ž Boh vo svojej starostlivosti chcel hlboko vtlačiť do duše prostého židovského ľudu základnú myšlienku, ktorá mala prenikať všetky udalosti, zákona, hodnosti a ustanovizne v dejinách vyvoleného národa: myšlienku obety a kňazstva, ktorú stále živila viera v budúceho Mesiáša, a tak sa stala prameňom nádeje, slávy, sily a duchovnej slobody. Šalamúnov chrám, obdivuhodný pre svoje bohatstvo a lesk, pre slávnosti a obrady, ktoré sa v ňom konali, postavili nielen preto, aby bol príbytkom Božej dôstojnosti na zemi, ale aby bol aj oslavnou piesňou obety a kňazstva, ktoré, hoci bolo len tieňom a symbolom iného a dokonalejšieho, predsa sa tešilo takej vznešenosti a velebe, že víťaz Alexander Veľký sklonil čelo pred posvätnou osobou veľkňaza¹⁴; a sám Boh ukázal svoj hnev na bezbožnom kráľovi Baltazárovi, ktorý sa na hostine opovážil znesvätiť bohoslužobné nádoby¹⁵. A predsa toto kňazstvo čerpalo svoju vznešenosť a slávu len z toho, že bolo predobrazom kňazstva Nového zákona, ktoré svojou krvou potvrdil sám Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek.
Apoštol národov stručne a zreteľne vyjadril všetko, čo možno povedať o veľkosti, dôstojnosti a úlohách katolíckeho kňaza, keď napísal: "Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev"¹⁶. Kňaz je služobníkom Ježiša Krista, teda nástrojom v rukách Vykupiteľa, prostredníctvom ktorého sa dielo vykúpenia šíri do celého sveta - upevňuje sa ním dielo, ktoré premenilo tvárnosť zeme. Ba čo viac, ako sa to nie bez dôvodu hovorí, kňaz je naozaj druhým Kristom, pretože v istom zmysle je jeho pokračovaním: "Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás"¹⁷, a práve tak, ako Kristus, aj on slovami anjelov volá "Sláva Bohu na výsostiach" a pobáda k pokoju "ľudí dobrej vôle"¹⁸.