Nevýslovná moc kňazstva
Pán Ježiš, ako to učí Tridentský koncil, pri poslednej večeri ustanovil predovšetkým kňazstvo novej zmluvy: "Hoci náš Boh a Pán svojou smrťou seba samého obetoval svojmu Otcovi na oltári kríža, predsa - keďže jeho kňazstvo nemalo prestať ani po jeho smrti - pri poslednej večeri, v tú noc, keď bol zajatý, chcel svojej milovanej neveste Cirkvi zanechať viditeľnú obetu, ako to vyžaduje ľudská prirodzenosť. Išlo mu o obetu, ktorá nám má predstavovať jeho krvavú obetu na kríži a pripomínať nám ju tak až do skončenia sveta. Chcel, aby nám táto obeta slúžila na odpustenie hriechov, ktorých sa denne dopúšťame, a preto, keď sa vyhlásil za kňaza podľa radu Melchizedechovho, pod spôsobom chleba a vína obetoval nebeskému Otcovi svoje telo a krv ako stálu obetu. Pod týmito istými spôsobmi dal svoje telo a krv apoštolom ako pokrm, ustanovil ich za kňazov Nového zákona a slovami: »Toto robte na moju pamiatku«, prikázal im a ich nástupcom, aby aj oni prinášali tú istú obetu." ¹⁹
Od tej chvíle apoštoli a ich nástupcovia začali prinášať Bohu túto Malachiášom predpovedanú čistú obetu²⁰, pre ktorú sa Božie meno zvelebuje medzi národmi, a keďže ju na celej zemi obetujú vo všetkých denných i nočných hodinách, neprestane až do konca sveta. Toto je už pravá, a nielen symbolická obeta, ktorá naozaj uzmieruje hriešnikov s urazenou Božou velebnosťou, »lebo Boh, zmierený touto obetou, dožičí milosť a dar ľúbosti, a odpúšťa viny a nesmierne hriechy«²¹. A ten istý koncil to aj zdôvodňuje slovami: "Na oltári za spolupôsobenia kňaza obetuje sa ten istý, ktorý sa voľakedy obetoval na kríži, len spôsob obety je iný"²². Hľa, ako jasne je tu vyjadrená nevýslovná moc katolíckeho kňaza, ktorý na naše oltáre zvoláva samé telo Ježiša Krista a v mene Vykupiteľa prináša nekonečne velebnému Bohu najpríjemnejšiu obetu. Celkom oprávnene hovorí teda sv. Ján Zlatoústy: "Podivná, prepodivná je to vec, ktorá nás napĺňa úžasom"²³.
Kňaz však nedostal moc len nad skutočným, ale aj nad mystickým Kristovým Telom. Nie je treba, ctihodní bratia, aby sme sa dlhšie zaoberali náukou o mystickom Kristovom Tele, ktorá je sv. Pavlovi taká milá. Podľa nej osoba vteleného Slova a všetci ostatní ľudia, na ktorých sa ako na jeho bratov rozlieva jeho nadprirodzené pôsobenie, tvoria jediné pevné spoločenstvo údov, ktorého hlavou je Kristus. V prospech týchto údov Kristovho mystického Tela je kňaz ustanovený za "správcu Božích tajomstiev"²⁴, lebo je riadnym vysluhovateľom takmer všetkých sviatostí, ktorými ako potôčikmi prúdi Spasiteľova milosť na osoh všetkých ľudí. Kresťan vo všetkých vážnych chvíľach života má po boku kňaza; on v zmysle moci, ktorú mu zveril Boh, môže udeliť alebo rozmnožiť v ňom milosť ako počiatok nadprirodzeného života. Sotva prišiel na svet, kňaz mu krstom umožní, aby sa zrodil pre život vznešenejší a cennejší, pre život nadprirodzený, čím sa vlastne stane dieťaťom Boha a svätej Cirkvi. Aby bol silný a pripravený na duchovný boj, kňaz, obdarený vyššou mocou, ho sviatosťou birmovania urobí vojakom Kristovej armády. Od chvíle, ako vie rozlišovať a ceniť si anjelský chlieb, nasycuje ho týmto živým a oživujúcim pokrmom. Ak na nešťastie padol, kňaz ho vo sv. spovedi zdvihne a v Božom mene ho posilní. Ak ho Boh volá, aby si založil rodinu a tak s ním spolupracoval pri stvorení nových ľudí, čím by rozmnožil počet kresťanov nielen tu na zemi, ale i vyvolených v nebi, zasa je tu kňaz, aby požehnal jeho čistú lásku, jeho manželstvo. Keď napokon na konci života potrebujú ľudia posilu a odvahu, aby sa nebáli predstúpiť pred Boží súd, kňaz sa skloní k uboleným údom chorého a znovu ho posvätí a posilní posledným pomazaním. A keď už kňaz takto sprevádzal kresťana v jeho putovaní až k bráne neba, obradmi a modlitbami odprevadí jeho telo do hrobu v nádeji na večný život. Ba sprevádza jeho dušu až za prah večnosti, aby jej poskytol pomoc svojimi modlitbami, ak ešte nie je úplne očistená a potrebuje posilnenie. Takto kňaz vedie kresťanov od kolísky až po hrob, ba až po nebeské radosti tým, že im ukazuje pravú cestu, prináša odpustenie a napokon udeľuje nebeské dary.
Kňaz je sprostredkovateľom odpustenia
Jednou z týchto mocí (facultates), ktoré kňaz dostáva na osoh Kristovho mystického Tela, je i taká, ktorá si zaslúži, aby sme sa ňou obšírnejšie zapodievali. Je to moc, ktorú Boh podľa slov sv. Jána Zlatoústeho "nezveril ani anjelom, ani archanjelom"²⁵, totiž moc odpúšťať hriechy: "Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané"²⁶. Človek sa natoľko obával tejto moci, vyhradenej Bohu, že jeho pyšný duch nemohol pochopiť, ako ju Boh môže zveriť ľuďom: "Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?" ²⁷.
Keď teda vidíme, že obyčajný človek užíva takúto moc, natíska sa nám otázka, ktorú však nevyslovujeme ako farizeji, ale ako ľudia plní úctivého obdivu: "Kto je to, že aj hriechy odpúšťa?" ²⁸. Bohočlovek Kristus, ktorý mal a má "moc na zemi odpúšťať hriechy"²⁹, chcel ju však zveriť kňazom, aby s božskou štedrosťou a milosrdenstvom vychádzali v ústrety túžbe ľudskej duše po očistení, ktorá je v každom tak hlboko zakorenená.
Aká potecha pre hriešneho človeka, sužovaného výčitkami svedomia a ľútosťou, keď počuje z úst kňaza, ktorý mu hovorí na mieste Boha: "Oslobodzujem ťa od tvojich hriechov!" Tým, že to počuje od človeka, ktorý si sám musí pýtať rozhrešenie od iného kňaza, nielenže sa neumenšuje dar milosrdného Boha, ale jeho vznešenosť sa zdá byť ešte väčšia, lebo práve v krehkom stvorení sa stáva ešte viditeľnejšou Božia moc, ktorá naozaj koná zázračné veci.
Preto, aby som použil slová slávneho spisovateľa, ktorý píše o svätých veciach s dôvtipom, aký sa zriedka nájde u laikov - "sme presvedčení, že sme sa nedopustili nijakej nedôstojnosti, keď kňaz hlboko pohnutý vlastnou nehodnosťou a vznešenosťou svojho úradu vystiera na nás svoje posvätné ruky: keď stiesnený tým, že sa stal rozdávateľom krvi svätej zmluvy a zakaždým udivený, že môže hlásať slová, ktoré prinášajú život, sám je hriešnik a rozhrešuje iného hriešnika... Lebo naozaj sme kľačali pri nohách človeka, ktorý zastupuje Ježiša Krista... a robili sme to preto, aby sme znovu nadobudli predrahú dôstojnosť Božích detí"³⁰.
Takáto moc, ktorú kňaz dostáva osobitnou sviatosťou, nie je pominuteľná a prechodná, ale stála a večná, lebo sa mu vtláča do duše formou nezmazateľného znaku, ktorým sa stal "kňazom na veky"³¹ podľa vzoru Toho, na kňazstve ktorého má účasť. Keby aj pre ľudskú slabosť upadol do bludov a necností, nikdy nebude môcť zničiť toto kňazské poznačenie svojej duše. Avšak okrem tohto kňazského znaku a moci, o ktorej sme hovorili, vo sviatosti posvätenia kňazstva dostáva aj iné mimoriadne milosti, pomocou ktorých, ak bude osobne a dobrovoľne spolupracovať s účinkovaním Božej milosti - všetky ťažké povinnosti vznešeného stavu, na ktorý bol pozvaný, bude môcť vykonávať dôstojne a bez strachu ponesie hroznú zodpovednosť, spojenú s kňazským úradom, ktorej sa tak báli i najväčší atléti kresťanského kňazstva, ako sv. Ján Zlatoústy, sv. Ambróz, sv. Gregor Veľký, sv. Karol Boromejský a mnohí iní.
Kňaz je hlásateľom slova, apoštolom pravdy a lásky
Kňaz sa stáva Kristovým služobníkom a rozdávateľom Božích tajomstiev³² "hlásaním slova"³³, ktoré je jeho neodcudziteľným právom a zároveň povinnosťou, predpísanou samým Vykupiteľom: "Choďte teda, učte všetky národy... a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal"³⁴. Cirkev Ježiša Krista, strážkyňa a neomylná učiteľka Božieho zjavenia, prostredníctvom svojich kňazov rozdáva poklady nebeských právd ohlasujúc Toho, kto je "pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka"³⁵; keď sa toto semeno z Božej štedrosti začalo šíriť, bolo malé a ľudská múdrosť ním opovrhovala, predsa však ako horčičné zrno zapustilo silné a hlboké korene do duší, ktoré sa úprimne usilujú hľadať pravdu, a tak z neho rastie silný a mohutný strom, ktorý nedokáže vyvrátiť ani sila prudkých búrok³⁶.
Uprostred rôznych poblúdení ľudského rozumu, nakazeného falošnou slobodou, ktorá ho vymaňuje z područia akéhokoľvek zákona a nestavia mu už žiadne zábrany, uprostred strašných pokleskov ľudskej zloby, týči sa Cirkev ako osvetlený maják; odsudzuje každý odklon od pravdy ľudskej zloby, a všetkým i každému osobitne ukazuje pravú cestu. Ale beda nám, keby to svetlo - nehovorím, vyhaslo, lebo to sa na základe prisľúbenia Ježiša Krista nikdy nemôže stať - ale keby sme mu zabránili rozlievať svoje lúče! Na vlastné oči vidíme, kam až zašlo ľudské pokolenie, keď pyšne odmietlo Božie zjavenie a samo kráča v mene takzvanej správnej vedy, založenej na mylných filozofických a morálnych zásadách. Že neupadlo úplne do svojich poblúdení a hriechov, za to môže ďakovať učeniu kresťanskej pravdy, ktorá sa stále šíri do celého sveta. Cirkev totiž uskutočňuje svoje poslanie slova ústami kňazov rozličných hierarchických stupňov a posiela ich ku každému národu, aby boli hlásateľmi tej pravdy, ktorá jediná môže vniesť, oživiť alebo zachovať každú civilizáciu či kultúru.
Kňazovo slovo sa dostáva k dušiam všetkých a prináša im svetlo a silu; jasne znie aj uprostred lákadiel, povzbudzuje k čnosti a nebojácne zvestuje pravdu; pravdu, ktorá osvetľuje a rieši najťažšie problémy ľudského života; k čnosti, ktorú nemôže ohroziť žiadne nešťastie, ba ani smrť, lebo tá jej skôr zabezpečuje stálosť a nesmrteľnosť.
Ak ďalej uvažujeme o príkazoch, ktoré musí kňaz často vštepovať do sŕdc, aby zadosťučinil povinnostiam svojho stavu, ak pochopíme vnútornú silu, ktorá z tohto plynie, uvedomíme si, aký veľký a požehnaný je vplyv kňaza na mravné povznesenie a na zabezpečenie pokoja medzi národmi. Robí tak najmä vtedy, keď starým i mladým pripomína dočasnosť prítomného života, nestálosť pozemských dobier, keď zdôrazňuje hodnotu duchovných vecí a nesmrteľnosť duše, prísny súd večného Sudcu, ktorý spravodlivým a neomylným pohľadom skúma srdcia všetkých "a odplatí každému podľa jeho skutkov"³⁷. Zaiste nič nie je vhodnejšie, ako takéto a podobné poučenia, aby sa zmiernila žiadostivosť po rozkošiach a časných veciach, ktoré dnes natoľko kazia a zneuctievajú ľudí, že rôzne spoločenské triedy ženú do nepriateľského boja, miesto toho, aby si pomáhali vzájomnou spoluprácou. Dnes, keď sa všeobecne vzmáha egoizmus a nenávisť a kujú sa hrozné, pomstychtivé plány, nič nie je vhodnejšie a účinnejšie, ako horlivo hlásať "nové prikázanie"³⁸ Ježiša Krista; prikázanie lásky, ktoré platí pre všetkých a nepozná prekážky, ani hranice štátov alebo národov, a nevylučuje ani nepriateľov.
Slávna skúsenosť, stará už skoro dvadsať storočí, dokazuje spasiteľnú účinnosť kňazského slova, v ktorom sa verne zobrazuje a odráža "živé Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha"³⁹, takže pobáda duše k vynikajúcim skutkom a poskytuje im vznešené vnuknutia. Všetky dobrodenia, ktoré kresťanská kultúra vniesla do ľudskej spoločnosti, majú svoj koreň a počiatok v slovách a v skutkoch katolíckeho kňazstva. To nám dáva nádej do budúcnosti i popri tom, že máme "pevnejšie slovo"⁴⁰ v nezmeniteľnom prisľúbení Ježiša Krista.
Aj misijné dielo, ktorého všeobecný rozkvet tak jasne poukazuje na vnútornú silu Cirkvi, ako ju prijala od Boha, najviac zveľaďujú a upevňujú kňazi; tým, že kliesnia cestu viere a láske, nespočitateľnými obetami čoraz ďalej a ďalej posúvajú hranice Božieho kráľovstva.