Svätosť kňazstva
Všetky dôvody, ktoré som v krátkosti uviedol, aby som nimi dokázal vznešenosť katolíckeho kňazstva, prichádzajú mi teraz znovu na myseľ, lebo nimi chcem kňazov dôrazne vyzvať k povinnosti opravdivej svätosti, ktorou sú viazaní. Veď, ako učí sv. Tomáš, "k hodnému zastávaniu úradu nestačí hocijaká dokonalosť, ale vyžaduje sa dokonalosť vynikajúceho stupňa, aby tí, ktorí prevyšujú ľud stupňom vysviacky, prevyšovali ho i stupňom svätosti"⁵³. Eucharistická obeta, v ktorej sa obetuje nepoškvrnený Baránok, čo sníma hriechy sveta, si zaiste v mimoriadnej miere vyžaduje, aby sa kňaz zo všetkých síl usiloval stať sa milším Bohu svojím svätým a nepoškvrneným životom. Veď každodenne prináša Bohu obetu, hodnú úcty a poklony, ktorá je samým vteleným Božím Slovom. Uvážte, čo robíte, a nasledujte to, čím sa zapodievate⁵⁴, napomína Cirkev ústami biskupa diakonov pri ich vysviacke, keď už čoskoro majú byť obdarení kňazskou hodnosťou.
Kňaz je okrem toho rozdávateľom Božích milostí, ktoré vyvierajú zo sviatostí akoby z prameňov. Bola by teda hanba, keby sám rozdávateľ nemal túto drahocennú milosť, alebo keby si ju málo vážil či nedbalo chránil. Kňaz má byť ďalej učiteľom pravej viery. Avšak náboženské pravdy možno len vtedy vhodne a účinne podávať, ak hlavným učiteľom a vodcom sú čnosti kňaza, ako hovorí príslovie: slová pohýňajú, príklady tiahnu. Kňaz musí hlásať zákon evanjelia. Nič však nie je - spolu s Božou milosťou - vhodnejšou a silnejšou pohnútkou prijať tento zákon, ako keď kresťanský ľud vidí, že hlásateľ pravdy svojím cnostným životom sám zachováva to, čo káže.
Jasne to dokazujú slová sv. Gregora Veľkého: "Ľahšie vniká do srdca poslucháčov to slovo, ktoré odporúča život rečníka, lebo čo taký slovom rozkazuje, to svojím príkladom pomáha i vykonať"⁵⁵. Aj Sväté písmo hovorí o božskom Spasiteľovi, že "robil a učil"⁵⁶. A zástupy ľudu ho radostne oslavovali nielen preto, že "nikdy tak človek nehovoril"⁵⁷, ale hlavne preto, že "dobre robil všetko"⁵⁸. Tí však, čo "hovoria a nekonajú", môžu sa prirovnať k zákonníkom a farizejom, ktorých Kristus zahanbil bez toho, že by narušil vážnosť Božieho slova, ktoré právoplatne hlásali; svojim poslucháčom však pripomenul: "Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte"⁵⁹. Ktokoľvek svojím životom neodporúča pravdu, ktorú učí, ten bezpochyby všetko, čo jednou rukou stavia, druhou rúca. Naproti tomu Boh bohato žehná námahy tých hlásateľov evanjelia, ktorí zo všetkých síl pracujú predovšetkým na svojom vlastnom posvätení. Budú vidieť, ako bohato pučia kvety a rastie ovocie ich neúnavného apoštolátu, a tak v deň žatvy "vrátia sa s jasotom a svoje snopy ponesú"⁶⁰. Veľmi by sa mýlil každý kňaz, ktorý by z falošnej horlivosti zanedbával svoje vlastné posvätenie a celkom by sa venoval vonkajším prácam svojho povolania, nech by boli akokoľvek cenné. Keby totiž takto robil, nielenže by uviedol do nebezpečenstva a neistoty svoju večnú spásu - ako aj apoštol národov s obavou o sebe hovorí: "Krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým kážem, sám nebol zavrhnutý"⁶¹, - ale, hoci by si aj zachoval Božiu milosť, iste by stratil ten vzácny dar Svätého Ducha, ktorý dáva všetkým vonkajším skutkom apoštolátu podivuhodnú silu a účinnosť.
Ostatne, keď všetkých kresťanov viaže prikázanie: "Buďte dokonalí, ako i váš Otec nebeský je dokonalý"⁶², o čo väčšmi musia na seba vzťahovať slová božského Majstra kňazi, ktorí sú osobitným Božím riadením povolaní k dokonalejšiemu nasledovaniu Ježiša Krista.
Preto Cirkev vo svojom zákonníku nariaďuje všetkým klerikom túto veľmi dôležitú povinnosť: "Klerici majú viesť svätejší vnútorný i vonkajší život ako laici, a majú im byť príkladom v čnosti a v dokonalom živote"⁶³. A pretože kňaz je "Kristovým vyslancom"⁶⁴, má tak žiť, aby mohol o sebe povedať to, čo apoštol: "Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista"⁶⁵. Musí žiť ako druhý Kristus, ktorý leskom svojej čnosti osvecoval a stále osvecuje všetkých ľudí.