Národné semináre
Niekde azda malá rozloha diecézy, žalostne malý počet povolaní, alebo nedostatok finančných prostriedkov a schopného personálu nedovoľuje, aby si každý biskup vybudoval vlastný seminár, ktorý by vyhovoval všetkým kánonom cirkevného kódexu¹²¹ a ostatným cirkevným predpisom. Vtedy biskupi takejto krajiny veľmi dobre urobia, keď sa bratsky spoja a spoločnými silami si vybudujú taký seminár, ktorý by úplne zodpovedal svojmu vznešenému cieľu.
Veľký úžitok z takéhoto sústredenia zaiste hojne vyváži všetky vynaložené obete. Pre otcovské srdce biskupa je to síce ťažká obeta, keď sa jeho drahí leviti vzdiaľujú i z kraja, v ktorom majú raz pracovať. Táto bolesť však bude štedro odmenená, keď sa mu po čase budú vracať lepšie pripravení a s bohatšími duchovnými pokladmi, ktoré budú rozdávať v hojnej miere na väčší úžitok diecézy. A preto nielenže neprestávam pri každej príležitosti povzbudzovať a podporovať takéto podujatia, ale často som ich i poradil a odporúčal, ba nariadil. Ba čo viac, kde som to pokladal za potrebné, zo svojich vlastných prostriedkov som postavil, opravil alebo rozšíril niekoľko takýchto národných seminárov, a to, ako o tom všetci vedia, nie bez veľkých starostí a hmotných obetí. Aj v budúcnosti sa s Božou pomocou budem so všetkou horlivosťou venovať tomuto dielu, ktoré považujem za jedno z najužitočnejších pre dobro Cirkvi.
Výber kandidátov a otázka povolania
Všetko toto úsilie o výchovu kňazského dorastu by však neprinášalo úžitok, keby sa múdro nevyberali kandidáti, pre ktorých sa semináre zriadili. Na tomto výbere majú spolupracovať všetci, ktorí bohoslovcov vychovávajú: predstavení, špirituáli a spovedníci, každý svojím spôsobom a v medziach svojho úradu. Musia však všemožne napomáhať a upevňovať kňazské povolania, ktoré pochádzajú od Boha. V príhodnom čase majú však aj rázne prekaziť cestu k tomuto stavu tým, o ktorých sa presvedčili, že nie sú súci, a teda ani schopní na to, aby si dôstojne plnili svoje kňazské povinnosti. Najlepšie je nepovolaných hneď vylúčiť. Váhanie a čakanie v týchto veciach je veľkou chybou a znamená značnú škodu. Ak sa s vylúčením pre nejakú príčinu odkladalo, treba chybu hneď, ako ju spoznajú, napraviť bez akýchkoľvek ohľadov, bez falošného súcitu, ktorý by bol vlastne krutosťou nielen voči Cirkvi, ktorej sa natláča neschopný a nehodný služobník, ale aj pre samého mladíka, lebo na pomýlenej životnej ceste by si veľmi ľahko ohrozil vlastnú spásu, ako aj spásu iných.
Skúsený a pozorný predstavený seminára, ktorý si s láskou individuálne všíma každého z tých, čo sú mu zverení a sleduje ich náklonnosti, bez ťažkostí zistí, ktorého z nich naozaj volá Boh do kňazského stavu. Povolanie, ako to dobre viete, ctihodní bratia, nespočíva vo vnútornom hnutí srdca a v citovej záľube, ktoré môžu i chýbať i prestať, ale závisí skôr od pravého úmyslu kandidáta, ktorý spolu s telesnými, duševnými a mravnými vlastnosťami robí ho schopným pre tento stav. Kto sa chce stať kňazom zo vznešenej pohnútky, aby sa zasvätil službe Bohu a spáse duší, a je alebo sa aspoň usiluje, aby bol naozaj pobožný, pevný v čistote a ako som to už spomenul, primerane vzdelaný, o tom je zrejmé, že ho Boh volá do kňazského stavu. Kto sa však chce stať kňazom - azda i z donútenia nerozvážnych rodičov - len pre pozemské a časné výhody, ktoré vidí alebo očakáva v kňazskom stave (kedysi boli takéto prípady častejšie), kto sa veľmi často prehrešuje proti domácemu poriadku a poslušnosti, kto prejavuje málo náklonnosti k nábožnosti, málo chuti do práce a málo nadšenia pracovať na spáse duší, najmä však kto je náklonný k zmyselnosti a dlhší čas neprejavil schopnosť premôcť ju, a napokon, kto je tak neschopný na štúdiá, že pravdepodobne nezvládne predpísané učivo - žiaden z týchto sa nezrodil pre kňazský stav a nie je naň schopný. Ak takýchto zavčasu zo seminára nevylúčia, urobia ich odchod ťažším, ba možno ich doženú až k tomu, že bez povolania a bez kňazského ducha uvalia na seba bremeno tohto stavu.
Predstavení seminárov, špirituáli a spovedníci majú si uvážiť, akú veľkú zodpovednosť voči Pánu Bohu, Cirkvi a voči samým mladíkom berú na seba, ak nevykonajú svoju povinnosť a neprekazia takýto pomýlený krok. Povedal som, že i spovedníci a špirituáli môžu byť zodpovední za taký veľký omyl. Nie preto, že by hádam mohli v tomto prípade urobiť navonok a verejne čosi, čo im prísne zakazuje ich delikátny úrad ako aj spovedné tajomstvo, ale preto, že môžu silno vplývať na dušu každého bohoslovca a s otcovskou ráznosťou ho viesť tak, ako si to vyžaduje jeho duchovné dobro. Preto najmä vtedy, keď predstavení z akejkoľvek príčiny nezasahujú, majú bez ľudských ohľadov neschopných a nehodných bohoslovcov upozorniť na ich povinnosť odísť, kým je čas. Pri riešení veci nech sa vždy pridŕžajú bezpečnejšej mienky, ktorá je zaiste priaznivejšia aj pre bohoslovca, pokiaľ ide o vec samu, keďže ho odvracajú od cesty, ktorá by ho mohla priviesť do záhuby. Ba i v prípadoch, keď nemajú celkom jasno, či musia uložiť takúto povinnosť, nech aspoň použijú celú svoju autoritu, ktorá plynie z ich úradu a zo srdečného otcovského vzťahu k svojim duchovným synom, aby ich primäli k dobrovoľnému odchodu. Spovedníci nech si pripomenú, čo za podobných okolností odporúča sv. Alfonz z Liguori: "Vo všeobecnosti možno povedať, že čím je v tejto veci spovedník prísnejší, tým bezpečnejšie ich vedie k spáse; a naopak, čím je blahosklonnejší, tým je v skutočnosti ukrutnejší." Sv. Tomáš z Villanovy takýchto priveľmi zhovievavých spovedníkov nazýva milosrdnými bez srdca, impie pios. Takáto láska sa protiví láske¹²².