Hlavný predmet starostí sv. Otca
Už v prvých mesiacoch svojho pontifikátu, prv, než som prehovoril k celému katolíckemu svetu², v apoštolskom liste Officiorum omnium zo dňa 1. augusta 1922 svojmu milému synovi, ktorý je na čele Kongregácie pre semináre a univerzity³, podal som smernice, ktorými sa má riadiť výchova a výuka kňazstva v seminároch. Okrem toho kedykoľvek ma pastoračná starostlivosť pobáda dôkladnejšie uvažovať o záujmoch a potrebách Cirkvi, vždy zahŕňa predovšetkým kňazov a seminaristov, ktorých, ako viete, mám najviac na zreteli. O tom, že sa moja pastoračná starostlivosť týkala najmä kňazov, svedčia mnohé semináre. Kde ich nebolo, tam som postavil nové, tie zasa, čo boli pritesné, som zväčšil; šlo o veľké náklady, ale chcel som sa všemožne postarať, aby semináre čím dôstojnejšie a čím zodpovednejšie mohli slúžiť svojmu cieľu.
Z príležitosti svojho päťdesiatročného kňazského jubilea povolil som oslavy a s otcovskou láskou som sa radoval nad prejavmi oddanosti verných synov, ktoré ku mne prichádzali zo všetkých strán sveta. Avšak na toto všetko som pristal len preto, lebo som videl, že oslavovaním mojej osoby vzdávala sa česť samej kňazskej dôstojnosti a kňazskému úradu, ako mu to plným právom patrí. Napokon aj dôvodom reformy štúdií na cirkevných univerzitách, ktorú som nariadil v apoštolskej konštitúcii "Deus scientiarum Dominus" zo dňa 24. mája 1931, bolo to, aby kňazský dorast mohol dosiahnuť čím väčšiu vzdelanosť srdca i rozumu⁴.