|
Svätosť kňazstva
Všetky dôvody, ktoré som v krátkosti uviedol, aby som
nimi dokázal vznešenosť katolíckeho kňazstva,
prichádzajú mi teraz znovu na myseľ, lebo nimi chcem
kňazov dôrazne vyzvať k povinnosti opravdivej svätosti,
ktorou sú viazaní. Veď, ako učí sv. Tomáš,
"k hodnému zastávaniu úradu nestačí
hocijaká dokonalosť, ale vyžaduje sa dokonalosť
vynikajúceho stupňa, aby tí, ktorí
prevyšujú ľud stupňom vysviacky, prevyšovali ho i
stupňom svätosti"53. Eucharistická obeta, v
ktorej sa obetuje nepoškvrnený Baránok, čo sníma
hriechy sveta, si zaiste v mimoriadnej miere vyžaduje, aby sa kňaz zo
všetkých síl usiloval stať sa milším Bohu
svojím svätým a nepoškvrneným životom.
Veď každodenne prináša Bohu obetu, hodnú
úcty a poklony, ktorá je samým vteleným
Božím Slovom. Uvážte, čo robíte, a
nasledujte to, čím sa zapodievate54, napomína Cirkev
ústami biskupa diakonov pri ich vysviacke, keď už čoskoro
majú byť obdarení kňazskou hodnosťou.
Kňaz je okrem toho rozdávateľom Božích
milostí, ktoré vyvierajú zo sviatostí akoby z
prameňov. Bola by teda hanba, keby sám rozdávateľ nemal
túto drahocennú milosť, alebo keby si ju málo
vážil či nedbalo chránil. Kňaz má byť ďalej
učiteľom pravej viery. Avšak náboženské
pravdy možno len vtedy vhodne a účinne podávať, ak
hlavným učiteľom a vodcom sú čnosti kňaza,
ako hovorí príslovie: slová pohýňajú,
príklady tiahnu. Kňaz musí hlásať zákon
evanjelia. Nič však nie je - spolu s Božou milosťou -
vhodnejšou a silnejšou pohnútkou prijať tento
zákon, ako keď kresťanský ľud vidí, že
hlásateľ pravdy svojím cnostným životom
sám zachováva to, čo káže.
Jasne to dokazujú
slová sv. Gregora Veľkého: "Ľahšie vniká
do srdca poslucháčov to slovo, ktoré odporúča život
rečníka, lebo čo taký slovom rozkazuje, to svojím
príkladom pomáha i vykonať"55. Aj Sväté
písmo hovorí o božskom Spasiteľovi, že "robil
a učil"56. A zástupy ľudu ho radostne oslavovali
nielen preto, že "nikdy tak človek nehovoril"57,
ale hlavne preto, že "dobre robil všetko"58. Tí
však, čo "hovoria a nekonajú", môžu sa
prirovnať k zákonníkom a farizejom, ktorých Kristus
zahanbil bez toho, že by narušil vážnosť Božieho
slova, ktoré právoplatne hlásali; svojim poslucháčom
však pripomenul: "Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu
stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám
povedia, ale podľa ich skutkov nerobte"59. Ktokoľvek
svojím životom neodporúča pravdu, ktorú učí,
ten bezpochyby všetko, čo jednou rukou stavia, druhou rúca.
Naproti tomu Boh bohato žehná námahy tých hlásateľov
evanjelia, ktorí zo všetkých síl pracujú
predovšetkým na svojom vlastnom posvätení. Budú
vidieť, ako bohato pučia kvety a rastie ovocie ich neúnavného
apoštolátu, a tak v deň žatvy "vrátia sa s
jasotom a svoje snopy ponesú"60. Veľmi by sa mýlil
každý kňaz, ktorý by z falošnej horlivosti zanedbával
svoje vlastné posvätenie a celkom by sa venoval vonkajším
prácam svojho povolania, nech by boli akokoľvek cenné. Keby
totiž takto robil, nielenže by uviedol do nebezpečenstva a
neistoty svoju večnú spásu - ako aj apoštol národov
s obavou o sebe hovorí: "Krotím svoje telo a podrobujem si
ho, aby som azda, kým kážem, sám nebol zavrhnutý"61,
- ale, hoci by si aj zachoval Božiu milosť, iste by stratil ten vzácny
dar Svätého Ducha, ktorý dáva všetkým
vonkajším skutkom apoštolátu podivuhodnú silu a účinnosť.
Ostatne, keď všetkých kresťanov viaže prikázanie:
"Buďte dokonalí, ako i váš Otec nebeský je
dokonalý"62, o čo väčšmi musia na seba
vzťahovať slová božského Majstra kňazi, ktorí
sú osobitným Božím riadením povolaní k
dokonalejšiemu nasledovaniu Ježiša Krista.
Preto Cirkev vo svojom zákonníku nariaďuje všetkým
klerikom túto veľmi dôležitú povinnosť:
"Klerici majú viesť svätejší vnútorný
i vonkajší život ako laici, a majú im byť príkladom
v čnosti a v dokonalom živote"63. A pretože kňaz
je "Kristovým vyslancom"64, má tak žiť,
aby mohol o sebe povedať to, čo apoštol: "Napodobňujte
ma, ako aj ja napodobňujem Krista"65. Musí žiť
ako druhý Kristus, ktorý leskom svojej čnosti osvecoval a stále
osvecuje všetkých ľudí.
|