Zbožnosť
V duši kňaza majú zaiste kvitnúť všetky čnosti; sú však niektoré, ktoré mu osobitne prislúchajú. Je to predovšetkým zbožnosť, ako to vyjadril aj Apoštol národov, keď sa prihováral k svojmu milému žiakovi Timotejovi: "Cvič sa v nábožnosti!"⁶⁶ Kontakt kňaza s Bohom je totiž taký úzky, vnútorný a častý, že sa sluší, aby bol preniknutý jemnou vôňou zbožnosti. Zbožnosť "je užitočná na všetko"⁶⁷, tým väčšmi ju potrebuje kňazský úrad. Bez zbožnosti sa aj tie najsvätejšie úkony a najvznešenejšie obrady konajú len mechanicky a zo zvyku, lebo im chýba duch, chýba im život. Zbožnosť však, o ktorej, ctihodní bratia, hovoríme, nie je čosi povrchné a vonkajšie, čo síce duši lahodí a možno i lichotí, ale ju neposilňuje a nevedie k svätosti. Naopak, máme na mysli trvalú nábožnosť, ktorá nepodlieha premenlivým citom, ale sa opiera o pevné zásady bezpečnej náuky a vyviera zo silného presvedčenia - a tak kto ju má, dokáže vzdorovať útokom pokušení.
Táto zbožnosť musí síce na prvom mieste smerovať k nebeskému Otcovi, ale nemá obchádzať ani panenskú Bohorodičku. K nej sa kňazi majú utiekať s prítulnejšou láskou ako laici pre skutočnú a silnú podobnosť vzťahov medzi kňazom a Ježišom Kristom, a medzi Máriou a jej božským Synom.