Čistota
So zbožnosťou úzko súvisí mravná čistota, ktorá je najvzácnejšou ozdobou katolíckeho kňazstva. Kňazi Cirkvi latinského obradu majú takú prísnu povinnosť úplne ju zachovávať, že jej zanedbanie je už samo osebe svätokrádežou⁶⁸. I keď kňazov východnej Cirkvi nezaväzuje takýto prísny zákon, celibát je aj u nich vo veľkej úcte, ba pre vyššie stupne hierarchie je nutný a predpísaný.
Že táto čnosť Božím služobníkom naozaj prislúcha, poznáme už na základe rozumu. Pretože "Boh je duch"⁶⁹, zdá sa byť veľmi vhodné, aby sa ten, kto mu slúži, akoby "vyzliekol z tela". Už starí Rimania poznali krásu tejto čnosti. Keď ich najväčší rečník spomína jeden v najstarších rímskych zákonov: "K bohom pristupuj čistý", takto ho vysvetľuje: "Zákon káže k bohom pristupovať čistý, totiž s čistou dušou, od ktorej všetko závisí; to však nevylučuje čistotu tela, ale má sa to rozumieť tak, že ak treba zachovať čistotu tela, tým väčšmi je potrebné starať sa o čistotu duše, ktorá telo prevyšuje"⁷⁰. Podobne v Starom zákone Mojžiš v Božom mene nariadil Áronovi a jeho synom, aby celý týždeň nevychádzali zo stánku a počas tých dní zachovali zdržanlivosť⁷¹.
No od kňazov Nového zákona, ktorí nesmierne prevyšujú kňazov Starého zákona, vyžaduje sa zaiste omnoho väčšia čistota. Prvé stopy zákona o celibáte, ktoré svedčia o tom, že už vtedy bol samozrejmosťou, nachádzame v 33. kánone Elvirského koncilu⁷², ktorý sa konal začiatkom IV. storočia, keď ešte zúrilo prenasledovanie kresťanov. Tento predpis bol vlastne uzákonením a posilnením mravnej požiadavky, vyplývajúcej z evanjelia a z učenia apoštolov. Božský Majster, ktorého nazývame "kvetom panenskej Matky"⁷³, si vysoko vážil čnosť čistoty a vyhlásil o nej, že presahuje prirodzené ľudské sily⁷⁴; chcel, aby ho v nazaretskom dome od útlej mladosti vychovávala panenská Mária a panenský Jozef; osobitnou láskou miloval neporušené, čisté srdcia, ako boli sv. Ján Krstiteľ a sv. Ján Evanjelista; a napokon Apoštol národov, ktorý verne vysvetľoval zákon evanjelia a Kristovo učenie, veľmi chváli panenstvo, najmä to, ktorým sa zasväcujeme službe Bohu: "Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi"⁷⁵. Keď si toto všetko zvážime, ctihodní bratia, nie je možné, aby kňazi novej zmluvy nepocítili nebeské kúzlo tejto čnosti, aby sa neusilovali patriť medzi tých, "ktorým je dané chápať toto slovo"⁷⁶ a aby si dobrovoľne neuložili zachovávanie tejto čnosti, čo je zároveň v celej Cirkvi latinského obradu nariadené najprísnejším zákonom. Aj koncil v Kartágu koncom IV. storočia pripomína, "aby sme aj my zachovávali, čo učili apoštoli a čo sa za starých čias zachovávalo"⁷⁷.
Nechýbajú ani svedectvá slávnych východných Otcov, ktoré chvália prednosti celibátu a dosvedčujú, že kde panovala prísnejšia disciplína, nebolo rozdielu medzi latinskou a východnou Cirkvou ani v tejto otázke. Pripomeňme si niektoré významnejšie príklady. Sv. Epifanius, ktorý takisto žil koncom IV. storočia, dokazuje, že celibát sa vzťahuje aj na subdiakonov: "Kto žije v manželstve a stará sa o deti, aj keď má prvú manželku, toho (Cirkev) v žiadnom prípade nepripustí k diakonskej vysviacke. Vysvätí len toho, kto sa zriekne spoločenstva so svojou jedinou manželkou, alebo je vdovcom. Robí sa tak najmä tam, kde sa dôsledne zachovávajú cirkevné predpisy"⁷⁸. V tejto veci je výrečný najmä sv. Efrém sýrsky, edesský diakon a učiteľ Cirkvi, ktorý "sa právom nazýva citarou Svätého Ducha"⁷⁹.
V jednej svojej básni takto oslovuje svojho priateľa, biskupa Abraháma: "Zaslúžiš si svoje meno, Abrahám, lebo aj ty si sa stal otcom mnohých; ale pretože nemáš ženu, ako mal Abrahám Sáru, hľa, tvoje stádo je tvojou manželkou. Vychovávaj jeho synov vo svojej pravde. Kiežby sa ti stali duchovnými deťmi a synmi zasľúbenia, aby boli dedičmi raja. Ó, krásne ovocie čistoty, čo robíš kňazstvo ľúbezným..., prekypel roh a pomazal ťa, ruka spočinula na tebe a vyvolila ťa, Cirkev volala a zamilovala si ťa"⁸⁰. A inde hovorí: "Nestačí, aby kňaz, ktorý obetuje živé Telo, očistil si len dušu a vymyl jazyk, aby si umyl ruky a celé telo, ale stále musí byť celkom čistý, lebo má úlohu prostredníka medzi Bohom a ľudským pokolením. Nech je pochválený ten, ktorý očistil svojich sluhov"⁸¹. Podobne hovorí aj Zlatoústy: "Kto chce byť kňazom, musí byť čistý, ako by žil medzi nebeskými Mocnosťami"⁸².
Napokon vhodnosť celibátu a zákona, ktorý ho služobníkom oltára predpisuje ako povinnosť, dokazuje aj sama vznešenosť, alebo ako hovorí sv. Epifanius, "neuveriteľná česť a dôstojnosť"⁸³ kresťanského kňazstva, ako som sa už o nej stručne zmienil. Keď má niekto taký úrad, ktorý v istom zmysle prevyšuje úlohu samých nebeských duchov, "čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu"⁸⁴, či nie je správne, aby viedol, nakoľko je to možné, nebeský život? Nesluší sa, aby ten, kto sa stále "stará o Pánove veci"⁸⁵, bol oslobodený od pozemských vecí, a aby jeho "vlasť bola v nebi"⁸⁶? Nie je vhodné, aby duch toho, kto má horlivo pracovať na spáse ľudí a stať sa pokračovateľom v diele božského Vykupiteľa, bol zbavený starosti o vlastnú rodinu, ktorá by zabrala nemalú časť jeho činnosti?
Je naozaj hodné obdivu, čo v katolíckej Cirkvi veľmi často vidíme - že totiž mladí leviti, prv než by prijali subdiakonát a celkom sa odovzdali službe a uctievaniu Boha, dobrovoľne sa zriekajú radostí a potešení, ktoré by si v inom životnom povolaní mohli čestne dožičiť. Hovorím: dobrovoľne, lebo hoci po vysviacke im už nie je dovolené uzavrieť pozemský zväzok, k tejto povinnosti ich nenúti žiaden zákon ani osoba, ale prijímajú ju z vlastnej slobodnej vôle⁸⁷.
Nechcem však, aby to, čím som tu doteraz odporúčal cirkevný celibát, niekto chápal, ako by som mienil podceňovať či znižovať odlišnú, ale zákonnou cestou zavedenú disciplínu východnej Cirkvi. Povedal som to len preto, aby som vyzdvihol pravdu, ktorú pokladám za najväčšiu slávu katolíckeho kňazstva a ktorá podľa mojej mienky najlepšie zodpovedá želaniu a túžbam Najsvätejšieho Ježišovho Srdca ohľadom kňazských duší.