|
Národné
semináre
Niekde azda malá rozloha diecézy, žalostne malý
počet povolaní, alebo nedostatok finančných
prostriedkov a schopného personálu nedovoľuje, aby si
každý biskup vybudoval vlastný seminár, ktorý
by vyhovoval všetkým kánonom cirkevného
kódexu121 a ostatným cirkevným predpisom. Vtedy
biskupi takejto krajiny veľmi dobre urobia, keď sa bratsky spoja a
spoločnými silami si vybudujú taký seminár,
ktorý by úplne zodpovedal svojmu vznešenému
cieľu.
Veľký úžitok z takéhoto sústredenia
zaiste hojne vyváži všetky vynaložené obete. Pre
otcovské srdce biskupa je to síce ťažká obeta,
keď sa jeho drahí leviti vzdiaľujú i z kraja, v ktorom
majú raz pracovať. Táto bolesť však bude
štedro odmenená, keď sa mu po čase budú
vracať lepšie pripravení a s bohatšími
duchovnými pokladmi, ktoré budú rozdávať v
hojnej miere na väčší úžitok diecézy.
A preto nielenže neprestávam pri každej
príležitosti povzbudzovať a podporovať takéto
podujatia, ale často som ich i poradil a odporúčal, ba
nariadil. Ba čo viac, kde som to pokladal za potrebné, zo svojich
vlastných prostriedkov som postavil, opravil alebo rozšíril
niekoľko takýchto národných seminárov, a to,
ako o tom všetci vedia, nie bez veľkých starostí a
hmotných obetí. Aj v budúcnosti sa s Božou pomocou
budem so všetkou horlivosťou venovať tomuto dielu, ktoré
považujem za jedno z najužitočnejších pre dobro
Cirkvi.
Výber kandidátov a otázka povolania
Všetko toto úsilie o výchovu kňazského dorastu
by však neprinášalo úžitok, keby sa múdro
nevyberali kandidáti, pre ktorých sa semináre zriadili. Na
tomto výbere majú spolupracovať všetci, ktorí
bohoslovcov vychovávajú: predstavení,
špirituáli a spovedníci, každý svojím
spôsobom a v medziach svojho úradu. Musia však všemožne
napomáhať a upevňovať kňazské povolania,
ktoré pochádzajú od Boha. V príhodnom čase
majú však aj rázne prekaziť cestu k tomuto stavu
tým, o ktorých sa presvedčili, že nie sú
súci, a teda ani schopní na to, aby si dôstojne plnili
svoje kňazské povinnosti. Najlepšie je nepovolaných
hneď vylúčiť. Váhanie a čakanie v
týchto veciach je veľkou chybou a znamená značnú
škodu. Ak sa s vylúčením pre nejakú
príčinu odkladalo, treba chybu hneď, ako ju spoznajú,
napraviť bez akýchkoľvek ohľadov, bez
falošného súcitu, ktorý by bol vlastne krutosťou
nielen voči Cirkvi, ktorej sa natláča neschopný a
nehodný služobník, ale aj pre samého mladíka,
lebo na pomýlenej životnej ceste by si veľmi ľahko
ohrozil vlastnú spásu, ako aj spásu iných.
Skúsený a pozorný predstavený seminára,
ktorý si s láskou individuálne všíma
každého z tých, čo sú mu zverení a
sleduje ich náklonnosti, bez ťažkostí zistí,
ktorého z nich naozaj volá Boh do kňazského stavu.
Povolanie, ako to dobre viete, ctihodní bratia, nespočíva vo
vnútornom hnutí srdca a v citovej záľube,
ktoré môžu i chýbať i prestať, ale
závisí skôr od pravého úmyslu
kandidáta, ktorý spolu s telesnými, duševnými
a mravnými vlastnosťami robí ho schopným pre tento
stav. Kto sa chce stať kňazom zo vznešenej pohnútky, aby
sa zasvätil službe Bohu a spáse duší, a je alebo
sa aspoň usiluje, aby bol naozaj pobožný, pevný v
čistote a ako som to už spomenul, primerane vzdelaný, o tom je
zrejmé, že ho Boh volá do kňazského stavu. Kto
sa však chce stať kňazom - azda i z donútenia
nerozvážnych rodičov - len pre pozemské a
časné výhody, ktoré vidí alebo
očakáva v kňazskom stave (kedysi boli takéto
prípady častejšie), kto sa veľmi často
prehrešuje proti domácemu poriadku a poslušnosti, kto
prejavuje málo náklonnosti k nábožnosti, málo
chuti do práce a málo nadšenia pracovať na spáse
duší, najmä však kto je náklonný k
zmyselnosti a dlhší čas neprejavil schopnosť
premôcť ju, a napokon, kto je tak neschopný na
štúdiá, že pravdepodobne nezvládne
predpísané učivo - žiaden z týchto sa nezrodil
pre kňazský stav a nie je naň schopný. Ak
takýchto zavčasu zo seminára nevylúčia, urobia
ich odchod ťažším, ba možno ich doženú
až k tomu, že bez povolania a bez kňazského ducha uvalia
na seba bremeno tohto stavu.
Predstavení seminárov, špirituáli a spovedníci
majú si uvážiť, akú veľkú
zodpovednosť voči Pánu Bohu, Cirkvi a voči samým
mladíkom berú na seba, ak nevykonajú svoju povinnosť
a neprekazia takýto pomýlený krok. Povedal som, že i
spovedníci a špirituáli môžu byť
zodpovední za taký veľký omyl. Nie preto, že by
hádam mohli v tomto prípade urobiť navonok a verejne
čosi, čo im prísne zakazuje ich delikátny úrad
ako aj spovedné tajomstvo, ale preto, že môžu silno
vplývať na dušu každého bohoslovca a s otcovskou
ráznosťou ho viesť tak, ako si to vyžaduje jeho duchovné
dobro. Preto najmä vtedy, keď predstavení z akejkoľvek
príčiny nezasahujú, majú bez ľudských
ohľadov neschopných a nehodných bohoslovcov upozorniť
na ich povinnosť odísť, kým je čas. Pri
riešení veci nech sa vždy pridŕžajú
bezpečnejšej mienky, ktorá je zaiste priaznivejšia aj pre
bohoslovca, pokiaľ ide o vec samu, keďže ho odvracajú od
cesty, ktorá by ho mohla priviesť do záhuby. Ba i v
prípadoch, keď nemajú celkom jasno, či musia uložiť
takúto povinnosť, nech aspoň použijú celú
svoju autoritu, ktorá plynie z ich úradu a zo
srdečného otcovského vzťahu k svojim duchovným
synom, aby ich primäli k dobrovoľnému odchodu.
Spovedníci nech si pripomenú, čo za podobných
okolností odporúča sv. Alfonz z Liguori: "Vo
všeobecnosti možno povedať, že čím je v tejto
veci spovedník prísnejší, tým
bezpečnejšie ich vedie k spáse; a naopak, čím je
blahosklonnejší, tým je v skutočnosti
ukrutnejší." Sv. Tomáš z Villanovy takýchto
priveľmi zhovievavých spovedníkov nazýva
milosrdnými bez srdca, impie pios. Takáto láska sa
protiví láske122.
|