Akými prostriedkami možno zvýšiť počet kňazov
1. Modlitba
I keď tí, čo vychovávajú a vyučujú bohoslovcov, nemusia prejavovať osobitnú starostlivosť o to, aby sa zvýšil ich počet, predsa sa majú všetci snažiť získať tým viac dobrých a súcich pracovníkov pre Pánovu vinicu, čím viac narastajú duchovné potreby ľudskej spoločnosti. Aby tento vznešený cieľ dosiahli, podľa príkazu Ježiša Krista odporúčame predovšetkým ten najúčinnejší a všetkým prístupný prostriedok: vytrvalú modlitbu. "Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu"¹³⁸.
Ktorá modlitba by mohla byť milšia Najsvätejšiemu Srdcu Spasiteľa, a kedy môžeme dúfať, že budeme čo najskôr a hojne vyslyšaní, keď nie vtedy, keď prosíme o to, čo si Jeho Božské Srdce tak vrúcne praje? "Proste a dostanete"¹³⁹, proste o dobrých a svätých kňazov, a Pán Boh nimi obdarí svätú Cirkev. Doteraz vždy dal kňazov, ba uštedril ich aj v dobách, ktoré boli ešte menej priaznivé pre rozkvet povolaní. Dôkazom toho sú okrem iného vynikajúci muži, svetskí rehoľní kňazi 19. storočia, medzi ktorými svojimi vznešenými skutkami vykonanými na rozdielnych poliach činnosti ako jasné hviezdy vynikajú traja veľkí svätí, ktorých som na svoje veľké potešenie, vyhlásil za svätých: Ján Mária Vianney, Jozef Benedikt Cottolengo a Ján Bosko.
2. Spolky pre rozkvet povolaní
Nesmieme však zanedbať ani ľudské prostriedky, ktorými možno ďalej pestovať zárodky povolania, zasiate štedrou Božou rukou do šľachetných sŕdc mladíkov. Preto chválim, žehnám a z celého srdca odporúčam tie mnohé a rozmanité zbožné diela, tie premnohé sväté snahy, pochádzajúce od Svätého Ducha, ktoré chránia, upevňujú a podporujú kňazské povolania. "Premýšľajme, koľko chceme", uisťoval milý svätec lásky k blížnemu Vincent z Pauly, "vždy musíme uznať, že niet vznešenejšej práce ako vychovávať dobrých kňazov"¹⁴⁰. Bohu sa zaiste nič tak nepáči, nič tak neslúži Cirkvi ku cti, nič dušiam tak neosoží, ako keď sa vychová svätý kňaz. A keď už ten, kto podá pohár vody najmenšiemu z Kristových učeníkov, "nepríde o svoju odmenu"¹⁴¹, aká bude odmena toho, kto do čistých rúk mladého levitu vkladá svätý kalich, červený od krvi vykúpenia a pomáha mu ho dvíhať k nebesiam - kalich, ktorý je zárukou pokoja a požehnania pre ľudstvo?
3. Úloha Katolíckej akcie
A tu opäť rád obraciam svoju pozornosť na Katolícku akciu, ktorú bez prestania šírim, budujem a odporúčam. Ona totiž znamená spoluprácu laikov s kňazstvom na apoštoláte Cirkvi, a tak nemôže ostať ľahostajnou k životnej otázke kňazských povolaní. A skutočne, na moju veľkú radosť musím uznať, že ako na všetkých iných poliach kresťanskej činnosti, tak aj tu, ba najmä tu sa priam vyznamenáva. Zaiste najštedrejšou odmenou tejto jej svätej horlivosti je vskutku obdivuhodný vzrast kňazských a rehoľných povolaní z radov ňou organizovanej mládeže. Toto je dôkazom, že Katolícka akcia nie je len úrodnou pôdou pre všeobecné čnosti, ale i dobre ohradenou a obrábanou záhradou, kde sa môžu bezpečne rozvíjať najkrajšie a najnežnejšie kvety. Kiežby si všetci členovia Katolíckej akcie náležite uvedomili česť, ktorú si týmto ich združenie získava! Kiežby nadobudli presvedčenie, že katolícki laici tým, že pracujú na zvýšení počtu svetského a rehoľného kňazstva, stávajú sa účastnými - viac ako čímkoľvek iným - vysokej dôstojnosti "kráľovského kňazstva", ktorú knieža apoštolov pripisuje všetkým vykúpeným¹⁴².
4. Úloha rodiny
No najlepšou a najprirodzenejšou záhradou, kde majú pučať a rozvíjať sa kvety kňazského povolania, zostáva bezpochyby rodina, ktorá kresťansky zmýšľa a kresťansky žije. Je zrejmé, že väčšina biskupov a kňazov, ktorých "slávu bude rozhlasovať zhromaždenie (svätých)"¹⁴³, prijala semeno svojej dôstojnosti a svätosti od otca, ozdobeného kresťanskou vierou a čnosťou, od čistej a nábožnej matky alebo od celej rodiny, v ktorej vládla dokonalá a úprimná láska k Bohu a k blížnemu.
Výnimky z tohto Božou Prozreteľnosťou stanoveného pravidla sú zriedkavé, a tak ho len potvrdzujú. Keď rodina žije svätým životom, t.j. rodičia podľa príkladu Tobiáša a Sáry prosia Boha o početné potomstvo, "v ktorom by bolo na veky zvelebené Pánovo meno"¹⁴⁴ a vďačne ho prijímajú ako dar neba a vzácny poklad; keď sa usilujú hneď od malička vštepovať deťom svätú Božiu bázeň, vrúcnu lásku k Ježišovi, skrytému v Sviatosti Oltárnej a k Nepoškvrnenej Panne, veľkú úctu k svätým miestam a k Bohu zasväteným osobám; a keď zasa deti vidia vo svojich rodičoch príklad statočnosti, pracovitosti a zbožnosti; keď ich vidia, že sa milujú v Pánovi, že často pristupujú k sviatostiam, že zachovávajú nielen cirkevné prikázanie o zdržovaní sa mäsitého pokrmu v pôste, ale sa aj dobrovoľne cvičia v umŕtvovaní; keď sú svedkami toho, ako sa celá rodina schádza k bohumilej spoločnej modlitbe; keď vidia, že rodičia sú milosrdní k chudobným a podľa svojich síl ich podporujú; vtedy je ťažko mysliteľné, že by sa všetky deti neusilovali kráčať v šľapajach rodičov a že by sa nenašlo aspoň jedno, ktoré by neposlúchlo volanie Božského Majstra: "Poď za mnou!"¹⁴⁵ a "Urobím ťa rybárom ľudí"¹⁴⁶. Akí šťastní sú takíto rodičia, ktorí hoci možno neprosili od Boha milosť povolania pre svoje deti - čo bolo v minulosti bežnejšie, predsa mu nekladú prekážky, ba vidia v ňom veľké vyznačenie a dôkaz mimoriadnej Božej lásky k ich rodine!
5. Zodpovednosť rodičov
Žiaľbohu, často sa stáva, že rodičia, i takí, ktorí sa považujú za úprimných katolíkov - najmä vo vyšších a vzdelanejších spoločenských vrstvách - nevedia sa zmieriť s kňazským alebo rehoľným povolaním svojich detí a bez výčitiek svedomia všemožne v nich udúšajú Božie volanie, pričom používajú i také prostriedky, ktorými môžu ohroziť nielen ich povolanie do stavu väčšej dokonalosti, ale i svedomie a večnú spásu ich duší. Táto žalostná prax veru nie je ku cti vyšším sociálnym triedam, dnes tak málo zastúpeným v kňazských radoch, rovnako ako ich počínanie v minulosti, keď práve v týchto kruhoch bolo zvykom donucovať svojich synov, aby sa stali kňazmi, hoci nemali povolanie ani potrebnú súcosť¹⁴⁷.
Pôžitkárstvo moderného spôsobu života, mnohé lákadlá, hlavne vo veľkomestách, ktoré v mladých predčasne prebúdzajú vášne, ako aj školské vyučovanie v mnohých krajinách, ktoré takisto nevplýva priaznivo na rozvoj povolaní, toto všetko je do značnej miery príčinou i vysvetlením, prečo v zámožných a vznešených rodinách vyznieva naprázdno hlas volajúceho Krista. Ale nemožno poprieť ani to, že táto zriedkavosť povolaní svedčí o žalostnom poklese viery v samých rodinách. Veď keby rodičia všetko videli z pohľadu viery, aké väčšie vyznačenie by mohli želať svojim deťom, aký vznešenejší úrad, ako ten, ktorý, ako som povedal, je hoden úcty u ľudí i u anjelov? Napokon, dlhá a bolestná skúsenosť učí, že rodičia, čo nechceli dať Bohu svoje dieťa, ktoré si On vyvolil, dopustili sa vlastne zrady na jeho povolaní - a netreba toto vyjadrenie považovať za prílišné - čím zapríčinili mnoho sĺz nielen deťom, ale i sebe. Nedaj, Bože, aby tieto slzy začali tiecť neskoro, keď už budú zbytočné, a museli by sa potom prelievať celú večnosť!