Čistá viera v Cirkev
Viera v Krista sa nezachová čistá a nefalšovaná, ak sa neopiera o vieru v Cirkev, ktorá je "stĺpom a oporou pravdy"“¹⁶ (1 Tim 3,15), a ak ju ona nechráni. Tento stĺp viery postavil sám Kristus, Boh zvelebený naveky. Jeho príkaz, aby sme poslúchali Cirkev,”¹⁷ aby sme v slovách a prikázaniach Cirkvi počuli jeho vlastné slová a príkazy,”¹⁸ platí pre ľudí všetkých čias a všetkých krajín. Spasiteľom založená Cirkev je jedna pre všetky národy a jazyky, je dostatočným priestorom, kde sa môžu rozvinúť všetky osobitné vlastnosti vložené Bohom Stvoriteľom a Vykupiteľom do jednotlivcov i do národov, všetky ich prednosti, úlohy a povolania. Materinské srdce Cirkvi je dostatočne široké a veľké, aby v takom Božím úmyslom zodpovedajúcom rozvoji týchto osobitostí a svojráznych darov videlo skôr bohatstvo rozmanitosti, než nebezpečenstvo roztržiek. Raduje sa z duchovnej výšky jednotlivcov i národov. S materinskou radosťou a s materinskou pýchou vidí v ich ušľachtilých výkonoch ovocie výchovy a pokroku, ktoré žehná a podporuje, kde to len môže podľa svedomia učiniť. Vie však aj to, že tejto slobode určil medze majestátnym príkazom Boh, ktorý podľa svojej vôle založil Cirkev tak, aby vo všetkom podstatnom tvorila nerozdielnu jednotu. Kto siaha na túto jednotu a nedeliteľnosť, berie Kristovej neveste jeden z drahokamov, ktorými ju korunoval sám Boh, a podrobuje jej božskú stavbu, spočívajúcu na večných základoch, previerke a prestavbe rukami staviteľov, ktorým nebeský Otec nedal staviteľskú právomoc.
Božské poslanie Cirkvi, ktorá pôsobí medzi ľuďmi a musí pôsobiť prostredníctvom ľudí, môže byť bolestne zatemnené ľudskými nedokonalosťami, ktoré v istých obdobiach znova a znova bujnejú ako kúkoľ medzi pšenicou Božej ríše. Kto pozná Spasiteľove slová o pohoršeniach a pohoršovateľoch, vie, ako má Cirkev i každý jednotlivec súdiť o tom, čo bolo a čo je hriechom. Kto však pri týchto odsúdeniahodných rozporoch medzi vierou a životom, medzi slovom a konaním, medzi vonkajším postojom a vnútorným zmýšľaním jednotlivcov - hoci by ich bolo aj veľa - zabúda, alebo dokonca úmyselne zamlčuje nesmiernu a úprimnú snahu o cnosť, obetavosť, bratskú lásku a snahu po svätosti, ten prejavuje poľutovaniahodnú slepotu a nespravodlivosť. Keď sa potom ukáže, že na ono tvrdé meradlo, podľa ktorého meria nenávidenú Cirkev, okamžite zabúda, ak ide o iné spoločnosti, ktoré mu stoja citovo alebo záujmovo blízko, potom sa so svojím údajne urazeným citom pre čistotu veľmi podobá tým, ktorí podľa ostrých Pánových slov pre triesku v bratovom oku nevidia brvno vo svojom vlastnom oku. Akokoľvek málo čistý je úmysel tých, čo si robia z vyhľadávania ľudských chýb v Cirkvi priam zamestnanie, či dokonca nízky obchod, a hoci v Bohu spočívajúca moc nositeľa cirkevného úradu nezávisí od jeho ľudskej a mravnej výšky, predsa však nijaká epocha, nijaký jednotlivec, nijaká spoločnosť nie je zbavená povinnosti poctivo si spytovať svedomie, neúprosne sa zbavovať chýb, prenikavo sa zdokonaľovať v zmýšľaní i v skutkoch. Vo svojej encyklike o kňazstve, v okružnom liste o Katolíckej akcii dôrazne sme zaprisahali a upozorňovali na svätú povinnosť všetkých členov Cirkvi, a najmä všetkých príslušníkov kňazského a rehoľného stavu i laického apoštolátu, uviesť do súladu vieru a konanie, ako to prikazuje Boží zákon a ako to neúnavným zdôrazňovaním žiada Cirkev. Aj dnes opakujeme s najväčšou vážnosťou: Nestačí iba patriť do Kristovej Cirkvi. Musíme byť aj živými údmi Cirkvi - v duchu a v pravde. A to sú len tí, ktorí žijú v milosti Božej a ktorí sa nepretržite pohybujú v jeho prítomnosti - v nevinnosti alebo v úprimnom a činnom pokání. Keď apoštol národov, "vyvolená nádoba", krotil a umŕtvoval svoje telo, aby azda, kážuc iným, sám nebol zavrhnutý,”¹⁹ ostáva vari ostatným, ktorí majú v rukách ochranu a šírenie Božej ríše, nejaká iná cesta ako najvnútornejšie spojenie apoštolátu a sebazasvätenia? Iba tak sa ukáže dnešnému ľudstvu a predovšetkým protivníkom Cirkvi, že soľ zeme nevyvetrala a že kvas kresťanstva nestratil silu, ale že je schopný a pripravený prinášať ľuďom dneška, zachváteným pochybnosťami a bludmi, vlažnosťou a duchovnou bezradnosťou, náboženskou znechutenosťou a odcudzovaním sa Bohu, duchovnú obnovu a omladenie, čo potrebujú - či už to uznávajú, alebo nie - viac ako kedykoľvek predtým. Kresťanské spoločenstvo, v ktorom všetci príslušníci pamätajú vzájomne na seba, ktoré odmieta akúkoľvek okázalosť a svetáckosť, ktoré sa pridržiava Božích aj cirkevných príkazov a ktoré sa správa v láske k Bohu i blížnemu, toto kresťanské spoločenstvo môže a musí byť vzorom a vodcom pre svet, ktorý je až do svojej najvnútornejšej podstaty chorý a potrebuje oporu a usmernenie. Inak príde nevýslovné nešťastie a úpadok prevyšujúci každú predstavu.
Každá pravá a trvalá reforma vychádzala napokon vždy zo svätýň; od ľudí zanietených a hnaných láskou k Bohu a k blížnemu. Mali veľkodušnú ochotu poslúchnuť každé Božie volanie a uskutočniť ho predovšetkým v sebe samom; potom z povolaných v pokore a s vnútornou istotou vyrastali majáky a obnovovatelia svojej epochy. Tam, kde sa reformná horlivosť nezrodila v čistom lone osobnej rýdzosti, ale bola len výrazom a výbuchom vášnivých záchvatov, narobila skôr zmätok ako poriadok; skôr rúcala, ako stavala; neraz sa stala východiskom pre bludné cesty, ktoré boli ešte osudnejšie ako škody, ktoré sa mali napraviť, alebo náprava ktorých sa predstierala. Iste, Boží duch vanie, kde chce.”²⁰ Aj z kameňov si môže vytvoriť pomocníkov svojich úmyslov.”²¹ Vyberá si nástroje svojej vôle podľa svojich plánov, a nie podľa plánov ľudských. Avšak ten, ktorý založil Cirkev a za svätodušnej búrky ju priviedol k životu, ten neruší základné štruktúry spásnej inštitúcie, ktorá vznikla podľa jeho vôle. Kto je vedený Božím duchom, má sám od seba patričnú vnútornú i vonkajšiu úctu k Cirkvi, ktorá je ušľachtilým ovocím na strome kríža, svätodušným darom Božieho ducha svetu, ktorý sa potrebuje dať viesť. Vo vašich krajinách, ctihodní bratia, sa stále hlasnejšie a v celom zbore ozývajú hlasy, vyzývajúce vystupovať z Cirkvi. Medzi týmito hlásateľmi sú mnoho ráz takí, čo sa svojím úradným postavením usilujú budiť dojem, akoby vystúpenie z Cirkvi a s tým spojená nevernosť ku Kristovi Kráľovi boli zvlášť presvedčivou a záslužnou formou vyznania lojality k dnešnému štátu. Zakuklenými aj viditeľnými donucovacími opatreniami, zastrašovaním, vyhrážaním sa hospodárskymi, stavovskými, občianskymi a inými nevýhodami robí sa nátlak na náboženskú vernosť katolíkov, a najmä na isté triedy katolíckych úradníkov. Tento nátlak je práve taký protiprávny, ako je ľudsky nedôstojný. Celý náš otcovský súcit a najhlbšia sústrasť sprevádza tých, ktorí tak draho musia zaplatiť svoju vernosť ku Kristovi. Avšak tu sa došlo k bodu, kde ide o hodnoty posledné a najvyššie, o záchranu, alebo záhubu, a teda kde cesta hrdinskej statočnosti a odvahy je pre veriaceho jedinou cestou spásy. Keď k nemu pristúpi pokušiteľ alebo utláčateľ s judášskym návrhom, aby vystúpil z Cirkvi, potom sa smie proti nemu ohradiť - aj za cenu ťažkých pozemských obetí - jedine Spasiteľovým slovom : "Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť."“²² Cirkvi však povie: Ty, moja matka od dní môjho detstva, moja útecha v živote, moja orodovnica pri smrti - nech mi jazyk prirastie k ďasnám, keby som sa mal pod tlakom pozemských zvodov alebo hrozieb stať zradcom svojho krstného sľubu. Pre tých však, ktorí sa nazdávajú, že by mohli s vonkajším vystúpením z Cirkvi spojiť vnútornú vernosť k nej, nech je vážnou výstrahou Spasiteľovo slovo : "Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach."“²³