Čistá viera v primát
Viera v Cirkev sa nemôže zachovať čistá a nefalšovaná, ak sa neopiera o vieru v primát rímskeho biskupa. V tom istom okamihu, keď Peter pred všetkými apoštolmi a učeníkmi vyznal vieru v Krista, Syna živého Boha, boli Kristovou odpoveďou - odmeňujúcou jeho vieru a jeho vyznanie - slová o stavbe jeho Cirkvi, jedinej Cirkvi, založenej na Petrovi ako na skale.”²⁴
Viera v Krista, v Cirkev a v primát stojí teda spolu v posvätnej súvislosti. Pravá a zákonitá autorita je všade spojivom jednoty, zdrojom sily, zárukou proti rozkladu a rozdrobenosti, zárukou budúcnosti; v najvyššom a najvznešenejšom zmysle tam, kde, ako je to iba v Cirkvi, takej autorite je prisľúbená milosť a vedenie Ducha Svätého a jeho nepremožiteľná pomoc. Keď vám ľudia, ktorí nie sú jednotní ani vo viere v Krista, predkladajú pred oči lákavý obraz nemeckej národnej cirkvi, potom si uvedomte: taká cirkev nie je ničím iným, ako zapretím jedinej Kristovej Cirkvi, zjavným odmietnutím príkazu ísť na apoštolskú misiu do celého sveta, ktorý môže riadne splniť iba svetová Cirkev. Dejinná cesta iných národných cirkví, ich duchovná meravosť, ich ovládnutie a zotročenie pozemskými mocnosťami, ukazuje beznádejnú neplodnosť, aká s nevyhnutnou istotou napadne každú ratolesť oddelenú od živého viniča Cirkvi. Kto sa postaví proti takým pomýleným podujatiam do cesty hneď na samom začiatku s bedlivým a neúprosným "nie", preukazuje službu nielen čistote svojej kresťanskej viery, ale aj zdraviu a životnej sile svojho národa.
Nestrpte, aby sa dával iný význam svätým slovám a pojmom
Osobitný pozor musíte, ctihodní bratia, dávať na to, aby sa základné náboženské pojmy nevykrádali o svoj podstatný obsah a nedával sa im iný, svetský význam.
Zjavenie v kresťanskom zmysle znamená Božie slovo dané ľuďom. Používať toto slovo na "šepot" krvi a rasy, na vyžarovanie dejín národa vždy mätie. Taký falšovaný peniaz si nezasluhuje, aby sa dostal do jazykovej pokladnice veriaceho kresťana.
Veriť znamená pokladať za istú pravdu to, čo Boh zjavil a čo predkladá prostredníctvom svojej Cirkvi na uverenie; viera je pevné presvedčenie o neviditeľnom, "dôkazom toho, čo nevidíme".”²⁵ Radostná a pevná dôvera v budúcnosť vlastného národa, ktorý je každému drahý, znamená niečo úplne iné ako viera v náboženskom zmysle. Chcieť prvý zmysel nahradiť druhým a potom žiadať od presvedčeného kresťana, aby aj toho, kto verí len v budúcnosť národa, uznal za "veriaceho", je prázdna hra so slovami alebo vedomé odstraňovanie hraníc medzi pojmami, či čosi ešte horšie.
Nesmrteľnosť v kresťanskom zmysle je posmrtné pokračovanie života človeka ako osobnej individuálnej bytosti, smerujúce k večnej odmene, alebo k večnému trestu. Kto nechce slovom nesmrteľnosť vyjadriť nič iné ako kolektívny spoločný život v ďalšom trvaní svojho národa na neurčitý čas na tomto svete, ten prevracia a falšuje jednu zo základných právd kresťanskej viery, otriasa základmi každého náboženského svetového názoru, ktorý vyžaduje mravný svetový poriadok. Ak nechce byť kresťanom, nech si aspoň neobohacuje slovnú zásobu svojej nevery kresťanskou terminológiou.
Dedičný hriech je dedičná, aj keď nie osobná vina Adamových potomkov, ktorí zhrešili v tomto svojom praotcovi,”²⁶ je to strata milosti a tým aj večného života s náklonnosťou na zlé, ktorú musí každý v sebe potláčať a premáhať milosťou, pokáním, bojom a mravným snažením. Utrpenie a smrť Syna Božieho vykúpili svet z dedičného hriechu a smrti. Viera v tieto pravdy, ktoré sú dnes vo vašej vlasti predmetom lacného posmechu Kristových protivníkov, patrí medzi neodcudziteľné duchovné majetky kresťanského náboženstva.
Kristov kríž, hoci už jeho číre meno sa mnohým stalo bláznovstvom a pohoršením,”²⁷ ostáva pre kresťanov posvätným znamením vykúpenia, zástavou mravnej veľkosti a sily. V jeho tôni žijeme. Bozkávajúc ho umierame. Na našom hrobe má stáť ako hlásateľ našej viery, ako svedok našej nádeje smerujúcej k večnému svetlu.
Pokoru v duchu evanjelia a modlitbu za Božiu milosť a pomoc možno dobre zlúčiť so sebaúctou, sebadôverou a hrdinským zmýšľaním. Kristova Cirkev, ktorá mala cez všetky epochy až do najnovších dní viac vyznávačov a dobrovoľných mučeníkov ako ktorékoľvek iné ideové hnutie, nepotrebuje sa dávať poučovať o hrdinskom zmýšľaní a hrdinskom konaní od iných. V plytkých rozprávkach znevažujúcich kresťanskú pokoru ako sebaponižovanie a nehrdinské správanie vysmieva sa odporná pýcha týchto novátorov sama sebe.
Milosťou v širšom zmysle sa môže nazývať všetko, čo dostáva stvorenie od Stvoriteľa. Milosť vo vlastnom a kresťanskom zmysle slova zahŕňa v sebe nadprirodzené prejavy Božej lásky, priazne a takého Božieho pôsobenia, ktorým povznáša človeka do najvnútornejšej životnej spojitosti so sebou, pre ktorú Nový zákon nazýva človeka Božím dieťaťom . "Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme."“²⁸ Keď sa toto nadprirodzené povýšenie prostredníctvom milosti odmieta z dôvodu, že je to vraj proti povahe nemeckého človeka, je to blud, je to zjavné vypovedanie boja jednej z podstatných právd kresťanstva. Stavať nadprirodzenú milosť vedľa darov prírody je svätokrádežou z terminológie, ktorú vytvorilo a posvätilo náboženstvo. Pastieri a strážcovia Božieho ľudu urobia dobre, ak sa bedlivo postavia proti tejto svätokrádeži a proti tomuto mäteniu duchov.