Uznanie prirodzeného práva
Osudný vývoj nových čias nesie so sebou, že aj mravouka, aj základy právneho života a právnej starostlivosti sa čoraz viac vzďaľujú od pravej viery v Boha a od zjavených Božích prikázaní. Myslíme tu najmä na takzvané prirodzené právo, ktoré bolo rukou samého Stvoriteľa vpísané do ľudských sŕdc. Vo svetle príkazov tohto prirodzeného práva možno skúmať každé pozitívne právo, nech už prichádza od ktoréhokoľvek zákonodarcu, aby sa zistila mravnosť jeho obsahu, a teda aj jeho mravná záväznosť a povinnosť svedomia voči nemu. Ľudské zákony, ktoré sú v nezlučiteľnom rozpore s prirodzeným právom, majú vrodenú vnútornú chybu, ktorú nemôže sanovať nijaký donucovací prostriedok a nijaký vonkajší mocenský vplyv. Týmto meradlom sa musí merať aj zásada: Právo je to, čo prospieva národu. Táto veta môže byť správna, keď sa pri nej predpokladá, že to, čo je mravne nedovolené, nikdy nemôže slúžiť ozajstnému blahobytu národa. Avšak už staré pohanstvo vedelo, že ak má byť táto veta správna, musí sa vlastne obrátiť a znieť takto: "Nikdy nie je niečo užitočné, ak to nie je zároveň mravne dobré. A je to mravne dobré nie preto, že je to užitočné, ale je to užitočné preto, lebo je to mravne dobré."“³⁰ Keby bola táto zásada odtrhnutá od tohto mravného pravidla, znamenala by večný vojnový stav medzi národmi. Vo vnútroštátnom živote zabúda táto zásada - spojujúc dohromady hľadisko užitočnosti a hľadisko právne - na základnú skutočnosť, že človek ako osobnosť má Bohom dané práva, ktoré spoločnosť nesmie popierať, rušiť, skracovať ani akokoľvek inak na ne siahať. Kto nedbá na túto pravdu, prehliada, že ozajstný všeobecný blahobyt sa napokon určuje a spoznáva z prirodzenosti človeka v jej harmonickej rovnováhe osobného práva a sociálnej viazanosti, ako aj z účelu spoločnosti, určeného tou istou ľudskou prirodzenosťou. Stvoriteľ chce mať spoločnosť ako prostriedok na úplný rozvoj osobných i sociálnych vlôh, ktoré má dávajúci i prijímajúci jednotlivec zužitkovať na svoj prospech, ako aj na prospech všetkých ostatných. Stvoriteľ si želá, aby aj obsiahlejšie a vyššie hodnoty, ktoré nemôže vytvoriť jednotlivec, ale iba spoločnosť, napokon slúžili jeho prirodzenému i nadprirodzenému rozvoju. Odklon od tohto poriadku otriasa nosnými piliermi spoločnosti a ohrozuje mier, bezpečnosť, ba aj existenciu samej spoločnosti.
Veriaci človek má nenarušiteľné právo vyznávať svoju vieru a prejavovať ju v jej primeraných formách. Zákony, ktoré potláčajú alebo sťažujú vyznávanie a prejavy viery, sú v rozpore s prirodzeným zákonom. Svedomití a na svoje výchovné povinnosti dbajúci rodičia majú najprednejšie a pôvodné právo určovať výchovu dietok, ktoré im daroval Boh, v duchu pravej viery a v zhode s jej zásadami a predpismi. Zákon a iné opatrenia, ktoré vylučujú túto slobodu danú prirodzeným právom rodičov v otázkach školy, alebo ju hrozbami a donucovaním pozbavujú účinnosti, sú v rozpore s prirodzeným zákonom a sú vo svojom najvnútornejšom jadre nemravné.
Cirkev, povolaná strážiť a vykladať prirodzený božský zákon, nemôže teda konať inak ako vyhlásiť, že školské zápisy z najnovších čias, urobené v stave notorickej neslobody, sú produktom donútenia, ktorý nemá nijakú právnu platnosť.