V Španielsku
20. Aj tam, kde - ako v našom predrahom Španielsku - zhubný
komunizmus ešte nemal dosť času, aby sa plne rozvinul,
rozpútal násilie o to zúrivejšie. Nevypálili
všetky kláštory, ale ak mohli, zničili každý
kostol, každý kláštor a každú stopu
kresťanstva, aj keď išlo o najvzácnejšie pamiatky
umenia a vedy. Komunustická zúrivosť sa neobmedzila len na
vraždenie biskupov a tisícov kňazov, rehoľníkov a
rehoľníčok, sliediac predovšetkým po
takých, ktorí sa so zvláštnou horlivosťou
ujímali robotníkov a chudobbných; nie, v ešte
väčšom počte vraždila laikov všetkých stavov,
ktorí stále, možno povedať deň čo deň,
sú popravovaní, a to len preto, že sú dobrými
kresťanmi alebo aspoň protivníkmi bezbožníckeho
komunizmu. A toto príšerné ničenie sa robí s
nenávisťou, barbarstvom a ukrutnosťou, že by človek
neveril, že je to možné v našich časoch. Nie je
možné, aby sa rozumný občan alebo štátnik,
ak si je vedomý svojej zodpovednosti, nezachvel pri myšlienke,
že by sa to, čo sa dnes deje v Španielsku, mohlo azda zajtra
zopakovať v niektorom inom civilizovanom štáte.
|