Indický
jezuitský páter Anthony de Mello (1931-1987) je veľmi
známy svojimi početnými publikáciami, ktoré
boli preložené do rozličných jazykov a pozoruhodne sa
rozšírili v mnohých krajinách, hoci nie vždy ide
o ním schválené texty. Jeho diela, ktoré
majú skoro vždy formu krátkych článkov,
obsahujú viaceré platné prvky orientálnej
múdrosti, ktoré môžu napomáhať
sebaovládanie, vymanenie sa z moci závislostí a
vášní, oberajúce o slobodu a vyrovnané
prežívanie rozličných priaznivých i
nepriaznivých životných udalostí. Páter de
Mello sa vo svojich skorších spisoch, hoci sa v nich prejavujú
vplyvy budhistických a taoistických duchovných
prúdov, držal v oblasti kresťanskej spirituality. Ide o knihy,
v ktorých hovorí o rozličných druhoch modlitba:
prosebné modlitby, modlitby za iných, modlitby chvály,
rozjímania o tajomstvách Kristovho života atď.
Lenže už v týchto skorších dielach, ale najmä
v jeho neskorších publikáciách pozorovať
postupný odklon od podstaty kresťanskej viery. Zjavenie,
ktoré sa uskutočnilo v Kristovi, nahradzuje intuíciou Boha
bez tváre, ktorý nemá nijakú podobu, takže
hovorí o Ňom ako o čírej prázdnote. Ak chceme vidieť Boha,
stačí hľadieť priamo na svet. Vraj sa o Bohu nedá
povedať nič, jediná vedomosť o ňom je
ne-vedomosť. Pýtať sa, či Boh jestvuje, je vlastne
nezmysel. Takýto radikálny postoj vedie k popieraniu toho,
že Písmo obsahuje platné výpovede o Bohu.
Slová Písma sú tak len návodom, ako dosiahnuť
nerušenosť. Na iných miestach sa nachádza stať o
posvätných náboženských knihách vo
všeobecnosti, čiže aj o Biblii, kde sa vyjadruje ešte
tvrdšie: vraj bránia človeku nasledovať svoj
vlastný zdravý ľudský rozum, otupujú ho a
robia ho krutým. Náboženstvá, vrátane
kresťanstva, predstavujú hlavné prekážky pri
odhaľovaní pravdy. V ďalšom sa však táto
pravda čo do obsahu nikde presne nedefinuje. Myslieť si, že Boh
môjho náboženstva je ten jediný, je nič
inšie ako fanatizmus. „Boh" sa považuje za akúsi
bližšie neurčenú a všadeprítomnú
kozmickú skutočnosť. Neprichádza do úvahy,
že by mohlo ísť o osobného Boha a prakticky sa to
popiera.
Voči Ježišovi má páter de Mello úctu a
označuje sa za jeho „učeníka". Ako učiteľa ho
však kladie na roveň ostatných. Jediný rozdiel medzi
Ježišom a inými ľuďmi je v tom, že on
„bdel" a bol úplne slobodný, kým ostatní nie.
Nepovažoval ho za Božieho Syna, ale iba za toho, kto nás
učí, že všetci ľudia sú deti Božie. Aj
výpovede o konečnoplatnom údele človeka
spôsobujú zmätok. Na niektorých miestach sa
hovorí o akomsi „rozplynutí sa" v neosobnom Bohu, podobne,
ako sa rozpúšťa soľ vo vode. Pri iných
príležitostiach sa hovorí o osude po smrti ako o čomsi,
na čo nemá význam sa pýtať. Treba sa
zaujímať jedine o terajší život. No o tomto
živote platí, že v ňom nejestvujú
objektívne kritériá, ako posúdiť, čo je
mravné, lebo zlo je iba určitá nevedomosť. Dobro a zlo
sú iba hodnoteniami mysle, ktoré sa premietajú na
skutočnosť.
Z toho, čo sa uviedlo, možno pochopiť, prečo podľa
autora Krédo, čo Vyznanie viery v Boha alebo v Krista, je pre
osobný prístup k pravde iba na prekážku. Cirkev,
keďže z Božieho slova vo Svätom písme urobila modlu,
spôsobila vlastne to, že Boha vyhnala z chrámu. V
dôsledku toho stratila autoritu učiť v Kristovom mene.
Kongregácii pre náuku viery ide o ochranu veriacich, preto si
považuje za povinnosť týmto Upozornením
vyhlásiť, že uvedené postoje nie sú
zlučiteľné s katolíckou vierou a môžu
spôsobiť vážne škody.
Pápež Ján Pavol II. počas audiencie, udelenej
podpísanému prefektovi tejto Kongregácie, schválil
toto Upozornenie, o ktorom sa rozhodlo na jej riadnom zasadaní, a
prikázal ho uverejniť.
V Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery,
dňa 24. júna 1998, na sviatok Narodenia svätého
Jána Krstiteľa.
+ Joseph kardinál Ratzinger
Prefekt
+ Tarcisio Bertone S.D.B.
arcibiskup emer. de Vercelli
Sekretár
|