Spisy,
ktoré napísal indický jezuita páter Anthony de
Mello (1931-1987), sa pozoruhodne rozšírili v mnohých
krajinách medzi ľuďmi rozličného stavu (1). De
Mello v týchto dielach, písaných bezprostredným a
ľahkým štýlom vo forme krátkych
článkov, podáva niektoré závažné
prvky z múdrostí Ďalekého východu,
ktoré môžu byť pomôckou, aby sme sa vedeli
ovládať, zbavovať sa pút a závislostí,
ktoré prekážajú našej skutočnej slobode,
vymaňovať sa z egocentrizmu, aby sme dokázali pokojne
čeliť rozličným životným okolnostiam a
nenechali sa ovplyvňovať vonkajším svetom, aby sme
však zároveň vedeli vnímať bohatstvá sveta,
ktorý nás obklopuje. Je správne poukázať na
tieto kladné hodnoty, ktoré možno nájsť v
mnohých dielach pátra De Mella. Ide najmä o spisy z
prvých rokov, keď viedol duchovné cvičenia a ešte
zostával v rovine kresťanskej spirituality, hoci už i v nich
vidno zjavný vplyv budhistických a taoistických
duchovných prúdov. Hovorí
o očakávaní v mlčanlivosti a modlitbe, o
príchode Ducha ako o čisto Otcovom dare (Incontro con Dio –
Stretnutie s Bohom, s. 11-13). Veľmi dobre podáva, ako sa modlil
Ježiš, i modlitbu, ktorú nás naučil,
vychádzajúc pritom z modlitby Otčenáš
(tamže, 40-43). Hovorí aj o viere, ľútosti,
rozjímaní nad tajomstvami Kristovho života podľa
metódy svätého Ignáca. Vo svojom diele
Sádhana. Un cammino verso Dio (Sádhana, Cesta k Bohu),
ktoré vyšlo prvý raz roku 1978, predovšetkým v
jeho záverečnej časti (La devozione – Modlitba, str. 175-235
[123-162]) Ježiš zaujíma ústredné miesto.
Hovorí sa tu o prosebnej modlitbe, o modlitbe za iných, ako to
Ježiš učí v evanjeliu, o modlitbe chvály, o
vzývaní Ježišovho mena. Kniha je venovaná
Blahoslavenej Panne Márii, vzoru ako kontemplovať (s. 11 [15]).
No už v tomto spise rozvíja svoju kontemplačnú
teóriu ako sebauvedomovanie (alebo sebavedomie), ktorá nie je
celkom jednoznačná. Hneď na začiatku sa pojem
kresťanského zjavenia prirovnáva k zjaveniu, ako ho
podáva Lao-c, pričom sa skôr uprednostňuje to
druhé: „Ticho je veľké zjavenie, povedal Lao-c. Navykli sme
sa uvažovať o Písme ako o Božom zjavení. A
ním aj je. Ja by som však teraz chcel, aby ste objavili zjavenie,
ktoré možno nájsť v tichu" (s. 15 [19]); porov. s.
18 [21]. No už v tomto spise rozvíja svoju kontemplačnú
teóriu ako sebauvedomovanie (alebo sebavedomie), ktorá nie je
celkom jednoznačná. Hneď na začiatku sa pojem
kresťanského zjavenia prirovnáva k zjaveniu, ako ho
podáva Lao-c, pričom sa skôr uprednostňuje to
druhé: „Ticho je veľké zjavenie, povedal Lao-c. Navykli sme sa uvažovať o
Písme ako o Božom zjavení. A ním aj je. Ja by
som však teraz chcel, aby ste objavili zjavenie, ktoré možno
nájsť v tichu" (s. 15 [19]; porov. s. 18 [21]).
Pri cvičeniach uvedomovania si našich telesných pocitov
už začíname komunikovať s Bohom (s. 44 [37]).
Komunikácia sa tu vysvetľuje nasledovne: „Mnohí mystici
nám hovoria, že okrem mysle a srdca, ktorými obyčajne s
Bohom komunikujeme, sme všetci obdarení mystickou mysľou a
mystickým srdcom, čo je schopnosť, ktorá
umožňuje poznávať Boha priamo, rozumieť mu a intuitívne
ho chápať v jeho vlastnej podstate, hoci zastrene"
(tamže). No táto intuícia bez obrazov a bez podoby je
vlastne poznávanie prázdna: „Veď čo vidím,
keď v tichosti upieram zrak na Boha? Skutočnosť bez obrazu, bez
tvaru. Prázdnotu!" (s. 45 [38]). Na komunikovanie s nekonečnom
je nevyhnutné „upierať zrak na prázdnotu!" Tak sa
dochádza k záveru „na pohľad znepokojujúcemu, že
sústredenosť na vlastné dýchanie a telesné
vnemy je v prísnom zmysle slova výborná
kontemplácia" (s. 51) (2). V ďalších dielach sa
hovorí o „prebudení", o vnútornom osvietení
alebo poznaní: „Ako byť bdelým? Ako možno vedieť, že
nespíme? Mystici, keď vidia to všetko, čo ich obklopuje,
pociťujú veľkú radosť, prúdiacu zo srdca
vecí. Svorne rozprávajú o tejto radosti a o láske, ktorá
zaplavuje všetko... Ako k tomu dospieť? Porozumením,
pričom sa oslobodzujeme od ilúzií a klamných
myšlienok" (Istruzioni di volo per aquile e polli – Návody pre
orly a kurence ako lietať, s. 77; porov. Chiamati all amore –
Povolaní k láske s. 178). Vnútorné osvietenie je
pravé zjavenie, oveľa významnejšie od toho,
ktoré sa nám dostáva z Písma: „Jeden guru
sľuboval učencovi zjavenie, ktoré bolo oveľa
významnejšie, než ktorékoľvek iné,
obsiahnuté v Písmach... Keď máš vedomosti,
používaš fakľu, aby si si svietil na cestu. Keď
máš osvietenie, ty sám si fakľou" (La preghiera
della rana, I. – Modlitba žaby, I., 126-127). „Svätosť nie je
výdobytok, svätosť je milosť, milosť zvaná
‚poznanie , milosť, ktorá značí ‚hľadieť ,
‚pozorovať , ‚rozumieť . Keby si sa nechal osvietiť svetlom
poznania a pozoroval sám seba, ako aj každú vec okolo seba
každý deň v živote, keby si videl sám seba v
zrkadle poznania, ako vídaš v zrkadle svoju tvár..., a to
bez vyrieknutia akéhokoľvek úsudku alebo odsudku, zadivil by
si sa, aká podivná zmena by sa v tebe udiala" (Chiamatti all
amore – Povolaní k láske, s. 176).
V ďalších spisoch páter de Mello postupne dospel k
takému ponímaniu Boha, zjavenia, Krista, posledného
cieľa človeka atď., ktoré sú
nezlučiteľné s náukou Cirkvi. Pretože mnohé
z jeho kníh nie sú písané v náučnej
forme, ale ako zbierky krátkych poviedok, často veľmi duchaplných,
ľahko vzniká nebezpečenstvo, že myšlienky,
ktoré tvoria ich základ, si človek nevšimne. Preto sa
ukazuje ako potrebné upriamiť pozornosť na niektoré
stránky jeho myslenia, ako sa objavujú v rozličných
podobách jeho diela ako celku. Budeme vychádzať z
tých autorových textov, ktoré popri svojráznosti
jasne ukazujú, aká je ich základná myšlienka.
Páter de Mello pri viacerých príležitostiach
predkladá tvrdenia o Bohu, ktoré nezohľadňujú,
dokonca vyslovene popierajú jeho osobný charakter a
znižujú ho na akúsi neurčitú,
všadeprítomnú kozmickú realitu: Nikto nám
nemôže pomôcť nájsť Boha, ako nikto
nemôže pomôcť rybe nájsť oceán (porov.
Un minuto di saggezza – Minúta múdrosti, s. 77 [63]; Messaggio
per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa
považuje za kura, s. 115). Podobne Boh a my nie sme jedna vec, ale ani
dve, práve tak, ako ani slnce a jeho svetlo, či oceán a jeho
vlny nie sú jedna vec, ale ani dve (Un minuto di saggezza –
Minúta múdrosti s. 44 [34]). Ešte jasnejšie sa predkladá
problém osobného Boha v nasledujúcom výroku: „Dag
hammarskjöld, bývalý generálny tajomník OSN
vyriekol jednu peknú vetu: ‚V deň, keď prestaneme veriť v
osobné božstvo, Boh zato nezomrie " (Messaggio per un aquilla
che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za
kura, s. 140; to isté v La iluminación es la espiritualidad –
Osvietenie a spiritualita, s. 60¨. „Ak Boh je láska, potom odstup
medzi Bohom a tebou je presne odstupom medzi tebou tvojím
uvedomovaním si seba" (Shock di un minuto – Minútový
šok, s. 287).
Často kritizuje a ironizuje každý pokus zachtiť Boha
slovami, pričom vychádza z jednostranného a
prehnaného apofatizmu (určovanie dačoho negatívnou
cestou, poukazovaním na to, čím ono nie je – pozn. prekl.),
ako logického dôsledku toho, že vychádza z
takého obrazu Boha, ako sme uviedli. Vzťah medzi Bohom a jeho
stvorením sa často vyjadruje hinduistickým obrazom
tanečníka a tanca: „Zahľadím sa na Ježiša a
na Judáša. Na obete a prenasledovateľov, na katov a na
ukrižovaných – jedna jediná melódia utvorená z
kontrastných tónov,... jeden jediný tanec utvorený
z rôznych krokov...
Nakoniec sa staviam pred Pána. Zahľadím sa na Neho ako
Tanečníka a na to všetko, čo je také
strašné, nezmyselné, povzbudivé, desivé,
nádherné, čo nazývame životom – ako na Jeho
tanec..." (Alle sorgenti – Pri prameňoch, s. 178-179 [153-154];
porov. Il canto degli ucelli – Spev vtáka, s. 30 [20]). Čo, alebo
kto je Boh a čo sú ľudia v tomto „tanci"? A ďalej:
„Ak chceš vidieť Boha, pozeraj priamo na stvorenstvo. Nezavrhuj ho,
nechoď v mysli ďalej. Zostaň len pri pozeraní" (s.
41). Naozaj nevidno, aké tu môže mať miesto Kristovo
sprostredkovanie, aby sme spoznali Otca. „Boh nemá nič
spoločné s predstavou, ktorú máte o ňom...
Jediný prostriedok, ako ho poznať, je ne-poznanie" (Istruzioni
di volo per aquile e polli – Návody pre orly a kurence, ako lietať,
s. 11; porov. tamže, 12-13; Messaggio per un aquilla che si crede un pollo
– Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za kura, s. 136; La preghiera
della rana, I. – Modlitba žaby, I., 351). O Bohu sa vlastne nedá
povedať nič: „Ateista sa dopúšťa omylu, lebo popiera
toho, o ktorom nemožno nič povedať... Teista sa
dopúšťa omylu, že o ňom čosi tvrdí"
(Shock di un minuto – Minútový šok, s. 30; porov.
tamže, s. 360).
Ani posvätné písma, Bibliu nevynímajúc,
nám neumožňujú poznať Boha. Sú len ako
tabule určujúce smer, ktoré mi nič nepovedia o meste,
kam ma nasmerúvajú: „Prídem pred orientačnú
tabuľu, kde je napísané ‚smer Bombay ... Táto
tabuľa nie je Bombay, ani sa mu nepodobá. Nie je ani jeho obraz. Je
to iba znak. To sú vlastne i
Písma – určitá značka" (Istruzioni di volo per
aquile e polli – Návody pre orly a kurence, ako lietať, s. 12).
Toto prirovnanie navádza povedať, že značka prestáva
byť užitočná, keď som došiel do cieľa.
Zdá sa, že čosi podobné tvrdí aj P. Anthony de
Mello: „Biblia má významné poslanie, je prstom,
ktorý ukazuje na Svetlo. Využime jej slová, aby sme
išli ďalej a dospeli k tichu" (tamže, 15). Božie
zjavenie sa takto paradoxne neprejavuje v jeho Slove, ale v jeho mlčaní
(porov. Un minuto di saggezza – Minúta múdrosti, s. 129 [110.
Božie zjavenie sa takto paradoxne neprejavuje v jeho Slove, ale v jeho
mlčaní (porov. Un minuto di saggezza – Minúta
múdrosti, s. 129 [110], 167 [144], 201 [178]; Messagio per un aquilla che
si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa považuje za kura, s.
112-113). „V Biblii sa nám len naznačuje cesta, ako sa to deje aj v
mohamedánskych a budhistických posvätných
písmach" (La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a
spiritualita, s. 64).
Ohlasuje sa tak neosobný Boh, ktorý stojí nad
všetkými náboženstvami, pričom sa formulujú
námietky proti kresťanskému ohlasovaniu Boha-Lásky,
čo sa nedá zlúčiť s tým, že Cirkev je
pre spásu potrebná: „Môj priateľ a ja sme išli na
výstavu: SVETOVÚ VÝSTAVU NÁBOŽENSTIEV... V
židovskom oddelení nám dali niekoľko letákov, na
ktorých bolo napísané o tom, že Boh sa
zľutúva nad všetkými a že Židia sú
jeho vyvoleným národom. Židia. Žiaden iný
národ nebol tak vyvolený ako židovský národ. V
mohamedánskom oddelení sme sa dozvedeli, že Boh je
milosrdný ku všetkým a že Mohamed je jeho
jediným prorokom. Spása sa dosahuje počúvaním
jediného Božieho proroka. V kresťanskom oddelení sme
objavili, že Boh je Láska. A že niet spásy mimo Cirkvi.
Alebo vstúpime do Cirkvi, alebo si zaslúžime
večné zatratenie. Pri východe som sa spýtal svojho
priateľa: ‚Čo si myslíš o Bohu? ‚Že je
netolerantný, fanatický a ukrutný , odpovedal mi. Keď
som sa vrátil domov, povedal som Pánu Bohu: ‚Ako to
môžeš zniesť, Pane? Nevidíš, že po
stáročia sa zle zaobchádza s tvojím menom? Boh
odpovedal: ‚Ja som neorganizoval výstavu. Ba priam som sa hanbil ju
navštíviť " (Il canto degli uccelli – Spev vtáka,
s. 186n [135n]; článok La fiera internazionale delle religiono –
Svetová výstava náboženstiev; pozri aj s. 190-191, s.
194). Náuka Cirkvi, že Boh chce spasiť všetkých a
náuka o spáse nekresťanov, sa podávajú
nepresne. Takisto kresťanské posolstvo o Bohu-Láske: „ Boh
je láska. A miluje nás a odmieňa nás naveky, ak
zachovávame jeho prikázania . ‚Len vtedy? rečie
Majster. ‚Potom však táto zvesť nie je až taká
dobrá, či nie? "
(Shock di un minuto – Minútový šok, s. 218; porov.
tamže, s. 227). Každé konkrétne náboženstvo
je nám na prekážku, aby sme dospeli k pravde. O
náboženstve vo všeobecnosti sa hovorí to isté,
čo sme počuli tvrdiť o Písmach: „Kiež by sa
všetci fanatici pridŕžali svojho Boha a mali ho za
jediného" (La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie
a spiritualita, s. 65, 28, 30). To, na čom záleží, je
pravda, pričom je jedno, či pochádza od Budhu alebo Mohameda.
„Dôležité je odhaliť pravdu tam, kde všetky pravdy
splývajú, pretože pravda je len jedna" (tamže,
65). „Bohužiaľ, väčšine ľudí náboženstvo
stačí na to, aby nenávideli, no nestačí na to,
aby milovali" (La preghiera della rana, I. – Modlitba žaby, I., 146,
56-57, 133). Pri jednom vymenúvaní prekážok,
ktoré nám bránia vidieť pravdu,
náboženstvo sa uvádza na prvom mieste: „Po prvé,
tvoja náboženská viera. Ak uvažuješ o živote
tak, že ide o komunistu, alebo o kapitalistu, o mohamedána, alebo o
žida, vidíš svoj život predpojato a tendenčne. A to
je prekážka, hrubá vrstva tuku medzi skutočnosťou
a tvojím duchom, ktorý už nedokáže vidieť
ju a dotknúť sa jej priamo" (Chiamati all amore –
Povolaní k láske, s. 62). „Keby každá
ľudská bytosť mala takéto (správne) srdce, nikto
by sa viac neoznačoval za ‚komunistu , alebo ‚kapitalistu , ‚kresťana
, alebo ‚mohamedána , či ‚budhistu . Žiarivá
jasnosť ich videnia by im vyjavila, že všetky myšlienky,
všetky predsudky, každá dôverčivosť sú
len lampami plnými tmy, iba znakom ich vlastnej nevedomosti"
(tamže, 172; porov aj Un minuto di saggezza – Minúta
múdrosti, s. 169 [146], 227 [202] – o nebezpečenstvách
náboženstva). To, čo sa tu tvrdí o náboženstve,
vypovedá sa konkrétne aj o posvätných písmach
(porov. Il canto degli uccelli – Spev vtáka, s. 186n [135n]; Shock di un
minuto – Minútový šok, s. 28).
Ježišov Božský pôvod sa rozrieďuje v
božskom synovstve človeka: „A na to Boh odpovedal: ‚Sviatok je
svätý, pretože ukazuje, že všetky dni v roku
sú sväté. Sanktuárium je sväté, lebo
ukazuje, že všetky miesta sú posvätené.
Taktiež Kristus sa narodil, aby ukázal, že všetci
ľudia sú Božími deťmi " (Il canto degli
uccelli – Spev vtáka, s. 188 [137]). De Mello síce prejavuje
svoju osobnú oddanosť Kristovi a vyhlasuje, že je jeho
učeníkom (Alle sorgenti – Pri prameňoch s. 13 [13], 99 [83]),
v ktorého verí (s. 108 [91]) a ktorého osobne
stretá (s. 109n [93n], 117n [99n]). Jeho prítomnosť
premieňa (porov. s. 90n [75n]). Iné výroky sú
však mätúce: Ježiš ako učiteľ sa kladie na
roveň ostatných: „Je Lao-c a Sokrates, Budha a Ježiš,
Zaratuštra a Mohamed" (Un minuto di saggezza – Minúta
múdrosti, s. 13 [9]). Ježiš na kríži sa
javí ako ten, kto sa oslobodil úplne od všetkého:
„Vidím Ukrižovaného – je pozbavený
všetkého. Pozbavený svojej hodnosti... Pozbavený
cti... Pozbavený všetkej opory... Opustený
svojím Bohom... A keď som tak utkvel očami na mŕtvom
tele, pomaly začínam chápať, že hľadím
na symbol posledného a úplneho oslobodenia sa. Práve ako
pribitý na kríž stáva sa Ježiš živým
a slobodným... Preto sa teraz zahľadím na majestát
človeka, ktorý sa oslobodil od všetkého, čo
nás robí otrokmi a čo ničí naše
šťastie" (Alle sorgenti – Pri prameňoch, s. 92-93 [77-78]).
Ježiš na kríži je človek slobodný od
všetkých väzieb a stáva sa symbolom
vnútorného oslobodenia od všetkých našich
závislostí. Nie je on však aj čosi viac, ako iba
slobodný človek? Je Ježiš skutočne mojím
záchrancom, alebo mi iba poukazuje na tajomnú
skutočnosť, ktorú zachránil? „Budem môcť
niekedy, Pane, nazrieť do prameňa, z ktorého
vychádzajú Tvoje slová a Tvoja múdrosť?...
Nájdem niekedy pramene Tvojej odvahy?" (Tamže, 116 [98]).
„Ježiš sa preto tak dobre cítil medzi hriešnikmi, lebo
vedel, že je nie lepší ako oni – to je jeho najkrajšou
stránkou... Jediný
rozdiel medzi Ježišom a hriešnikmi bol ten, že on bdel a
oni nie" (Messaggio per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo
orlovi, ktorý sa považuje za kura, s. 37; porov. La
iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 30,
62). Kristova prítomnosť v Eucharistii nie je nič inšie
než symbol, ktorý nás odkazuje na hlbšiu
skutočnosť, na Kristovu prítomnosť v stvorení:
„Všetko stvorenstvo je Kristovým telom a ty veríš,
že on je iba v Eucharistii. Veď Eucharistia poukazuje práve na
toto stvorenstvo. Kristovo telo je vo všetkom a ty sám
spozoruješ, že je znakom, ktorý poukazuje na to, čo je
podstatné, totiž na život" (La iluminación es la
espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 61).
Ľudské bytie akoby bolo určené rozplynúť
sa, podobne ako soľ, ktorá sa rozpúšťa vo vode:
„Skôr než sa rozpustil posledný kúsok (bábiky
zo soli), udivená zvolala: ‚Teraz už viem, kto som! " (Il
canto degli uccelli – Spev vtáka, 134 [95]). Na inom mieste sa
otázka na život po smrti pokladá za
bezvýznamnú: „ Je život pred smrťou? – To je
otázka! odpovedal Majster hádankou" (Un minuto di saggessa –
Minúta múdrosti, 93 [77], porov. tamže 37 [22]).
„Dobrým príznakom toho, že ste v bdelom stave a
nespíte, je to, že vám vôbec
nezáleží na tom, čo bude v budúcom živote.
Táto myšlienka vás neznepokojuje, nemá pre vás
cenu. Nezaujíma vás. Preč s ňou!" (Messaggio per
un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa
považuje za kura, s. 50-51; 166). Dokonca ešte jasnejšie:
„Prečo sa strachovať o zajtrajšok? Je vôbec po smrti
život? Budem po smrti žiť ? Prečo sa strachovať o
zajtrajšok? Vstúpte do prítomnosti" (tamže, 126).
„Predstava, ktorú si ľudia vytvárajú o večnosti
je bláznivá. Veria, že má trvať večne a
preto je mimo času. Ale večný život je teraz a tu!"
(La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s.
42).
Na mnohých miestach sa v jeho knihách nevyberane kritizujú
kresťanské inštitúcie: „Môj
náboženský život je úplne v rukách
profesionálov..." (Il canto degli uccelli – Spev vtáka, 74n
[50n]). Účel Kréda, t.j. Vyznanie viery sa posudzuje
negatívne, ako to, čo bráni osobnému prístupu
k pravde a k osvieteniu. Deje sa tak na veľmi mnohých miestach v
tom istom diele na stranách 50 [29], 59 [38], 62n [40n], 212 [153].
„Keď sa už viac nepotrebuješ pevne pridŕžať slov
Biblie, potom si dospel až tam, že sa pre teba premenili na čosi
naozaj krásne, čo ti zjavuje život a jeho posolstvo.
Smutné pritom je, že oficiálna Cirkev sa zaoberala tým,
aby zarámovala modlu, uchovala ju pred zánikom, ochraňovala
ju a spredmetnila bez toho, aby pritom vedela, čo naozaj
znamená" (La iluminación es la espiritualidad – Osvietenie a
spiritualita, s. 66). Podobné myšlienky sú v spise La
preghiera della rana, I. – Modlitba žaby, I., stra. 21, 133, 139.
„Verejného hriešnika exkomunikovali a zakázali mu
vstúpiť do kostola. Svoj bôľ vyžaloval Bohu:
‚Nedovolia mi vstúpiť, Pane, lebo som hriešnik . Boh mu
odpovedal: ‚Čo sa žaluješ? Oni nedovolia vstúpiť ani
mne! " (tamže, s. 148).
Zlo je iba neznalosť a nedostatok osvietenia: „Keď Ježiš
vidí zlo, nazýva ho podľa mena a jasne ho odsudzuje. Iba
tam, kde ja vidím zlú vôľu, On si všíma
nevedomosť... ‚Otče, odpusť im... (Lk 23, 34)" (Alle sorgenti – Pri
prameňoch s. 191 [164]). Je isté, že tento text
neodzrkadľuje celé Ježišovo učenie o zle vo svete a
o hriechu; Ježiš naozaj prijímal hriešnikov veľmi
milosrdne, no nepopieral ich hriech, práve že ich viac alebo mene
vyzýval, aby sa obrátili. Na iných miestach
nachádzame ešte radikálnejšie tvrdenia: „Všetko je
také dobré alebo zlé, za aké to sami
pokladáte" (Un minuto di saggessa – Minúta múdrosti,
115 [89]). „V skutočnosti v ľuďoch a v prírode nejestvuje
ani dobro, ani zlo. Ide len o hodnotenie mysle, pripísané tej,
alebo onej skutočnosti" (Istruzioni di volo per aquile e polli –
Návody pre orly a kurence, ako lietať, s. 100; tamže 104-105).
Nejestvuje dôvod ľutovať za svoje hriechy, lebo jediné,
na čom záleží, je prebudiť sa, aby sme poznali
skutočnosť: „Neoplakávajte svoje hriechy. Načo
oplakávať hriechy, ktorých ste sa dopustili vo sne" (Messaggio
per un aquilla che si crede un pollo – Posolstvo orlovi, ktorý sa
považuje za kura, s. 33; tamže s. 51, 166). Príčinou zla
je nevedomosť. (Shock di un minuto – Minútový šok, s.
260). Hriech existuje, ale je dielom pomätenosti (La iluminación es
la espiritualidad – Osvietenie a spiritualita, s. 63). Ľútosť
je teda návrat do skutočnosti (porov. tamže, 48).
„Ľútosť je premena mysle: úplne iný pohľad
na skutočnosť" (Shock di un minuto – Minútový
šok, s. 262).
Medzi týmito rozličnými tvrdeniami iste jestvuje
vnútorný súvis: ak sa uvádza ako otázne
jestvovanie osobného Boha, nemá zmysel, aby sa na nás
obracal svojím slovom. Písmo potom nemá žiadnu
konečnoplatnú hodnotu. Ježiš je učiteľ ako
každý druhý; ako Boží Syn sa prejavuje iba v
prvších autorových dielach. Takéto tvrdenie však
stráca zmysel, ak vychádzame z ponímania Boha, na
aké sme práve poukázali. V dôsledku toho
nemožno prikladať učeniu Cirkvi nijakú hodnotu. Náš
osobný život po smrti je tiež otázny, ak Boh nie je
osobný. Je zjavné, že takéto chápanie Boha,
Krista a človeka sa nedá zlúčiť s kresťanskou
vierou.
Preto tí, ktorí sú zodpovední za ochranu
učenia viery, musia i tu zaujať stanovisko, aby varovali veriacich
pred nebezpečenstvami, ktoré sa nachádzajú v spisoch
pátra De Mella, a v spisoch, ktoré sa mu pripisujú.
POZNÁMKY
1) Treba povedať, že
nie všetky diela napísal sám A. de Mello. Niektoré
boli vydané až po jeho smrti na základe jeho rukopisov a
poznámok, prípadne na základe záznamov jeho
prednášok. V tomto „Upozornení" vychádzame z talianskeho
vydania jeho diel okrem textu „La iluminación es la espiridualidad.
Curso completo de autoliberación interior" (Vida nueva 1987, str.
27/ 1583 – 66/ 1622), ktorý je v španielčine.
Poznámka prekladateľa: pri troch spisoch, preložených
do slovenčiny (Vydavateľstvo Dobrá kniha Trnava) a spise,
preloženom do češtiny (Sádhana, Vydalo nakl. Cesta, Brno
1996), sa číslo strany citovaného diela uvádza v
hranatých zátvorkách hneď za číslom
strany talianskeho vydania.
2) Zdá sa, že List Kongregácie pre náuku viery
„Orationis formas" zo dňa 15. októbra 1989, n. 12 (porov. AAS
82 (1990) 396) sa týka návodov tohto druhu: „Alia demum temere
audent aequare absolutum illud, sine imaginibus et conceptibus, quod est
proprium theoriae Biddhisticae, Dei maiestati, in Christo revelatae, quae supra
res finitas elevatur" (Navyše sa v iných statiach objavuje
odvaha absolútno, podávané ako zmyslami
nevnímateľné a myšlienkami nepostihnuteľné
a vlastné budhistickej teórii, nerozvážne
prirovnávať Božej vznešenosti, zjavenej v Kristovi,
ktorá je povznesená nad konečné veci).
V súvislosti s tým je vhodné pripomenúť aj
učenie o inkulturácii a medzináboženskom
dialógu, uvedené v encyklike Jána Pavla II. Redemptoris
missio, nn. 52-57; porov. AAS 83 (1991) 299-305.
|