Skrze
milosrdenstvo Boha, Otca, ktorý uzmieruje, sa Slovo v lone Preblahoslavenej
Panny Márie stalo telom, aby zachránilo svoj ľud z hriechov (Mt 1,
21) a otvorilo mu „cestu do večnej spásy 1. Svätý Ján
Krstiteľ potvrdil toto Ježišovo poslanie, keď ho nazval „Boží
Baránok, ktorý sníma hriech sveta (Jn 1, 29). Celé dielo a ohlasovanie
tohto Pánovho predchodcu je naliehavým a vrúcnym volaním po pokání a obrátení,
ktorého znamením je krst vo vodách Jordánu. Sám Ježiš sa podrobil tomuto obradu
pokánia (porov. Mt 3, 13-17), no nie preto, že by bol hriešny, ale preto, lebo
sa takto dáva započítať medzi hriešnikov. On už je „Boží
Baránok, ktorý sníma hriech sveta (Jn 1, 29); už anticipuje „krst svojej
krvavej smrti 2. Spása je teda predovšetkým vykúpením z hriechu,
ktorý bráni priateľstvu s Bohom, a vyslobodením z otroctva, v ktorom sa
nachádza človek, čo podľahol pokúšaniu Zlého a stratil slobodu
Božích detí (porov. Rim 8, 21).
Poslanie, ktoré zveril Kristus apoštolom, je ohlasovať Božie
kráľovstvo a hlásať evanjelium, s cieľom obrátenia (porov. Mk
16,15; Mt 28, 18-20). V deň zmŕtvychvstanie, keď sa
bezprostredne blíži začiatok apoštolského poslania, Ježiš udeľuje
apoštolom moc v sile Ducha Svätého zmierovať kajúcnych hriešnikov s Bohom
a s Cirkvou: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu
odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (Jn 20, 22-23). 3
V dejinách Cirkvi a počas jej neprerušenej praxe sa služba zmierenia
(2 Kor 5, 18) – vysluhovaná vo sviatosti krstu a sviatosti pokánia – ukázala
ako pastoračná úloha, ktorá zostáva vo vedomí stále živá a z Ježišovho
poverenia sa koná ako podstatná súčasť kňazskej služby. Slávenie
sviatosti pokánia prešlo počas stáročí vývojom, v ktorom zaznamenalo
rôzne formy, no pritom si vždy zachovalo rovnakú základnú štruktúru, ktorá
okrem zásahu vysluhovateľa – iba biskup alebo kňaz v Kristovom mene
súdi a rozhrešuje, lieči a uzdravuje – nevyhnutne zahŕňa aj
úkony kajúcnika: ľútosť, vyznanie hriechov a
zadosťučinenie.
V apoštolskom liste Novo millennio ineunte som napísal: „Ďalej
chcem požiadať o novú pastoračnú odvahu, aby každodenná výchova
kresťanských spoločenstiev vedela presvedčivým a účinným
spôsobom predkladať praktizovanie sviatosti zmierenia. Ako sa pamätáte,
na túto tému som poukázal v roku 1984 posynodálnou exhortáciou
Reconciliatio et paenitentia. Tento dokument zhrnul ovocie úvah zasadania
Biskupskej synody, ktorá sa venovala tejto problematike. Vtedy som prosil o
vyvíjanie všemožného úsilia na zabránenie krízy ‚zmyslu pre hriech ... Keď
sa spomenutá synoda zaoberala týmto problémom, všetci jej účastníci mali
pred očami krízu, ktorá sa objavuje zvlášť v niektorých oblastiach
sveta. Príčiny, ktoré sú pri jej koreňoch, v tomto krátkom
časovom rozpätí ešte nezmizli. Ale Jubilejný rok, ktorý sa zvlášť
vyznačoval návratom k sviatostnej spovedi, ponúkol nám povzbudzujúce posolstvo,
ktoré by sa nemalo zanedbať: Ak mnohí veriaci a medzi nimi mnohí mladí s
úžitkom prijali túto sviatosť, potom je pravdepodobne potrebné, aby sa
duchovní pastieri vyzbrojili väčšou dôverou, tvorivosťou a
vytrvalosťou pre jej odporúčanie a patričné doceňovanie.
4
Týmito slovami som chcel a chcem povzbudiť a zároveň naliehavo
vyzvať svojich spolubratov biskupov – a prostredníctvom nich všetkých
kňazov – na čo najrýchlejšiu obrodu sviatosti zmierenia, ktorú si
zároveň vyžaduje opravdivá láska k blížnemu a skutočná pastoračná
spravodlivosť, 5 pričom im pripomínam, že každý
veriaci, ktorý prichádza s náležitými vnútornými predpokladmi, má právo osobne
prijať dar tejto sviatosti.
Na posúdenie vnútornej dispozície kajúcnikov, pokiaľ ide o poskytnutie
alebo odopretie odpustenia a uloženie vhodného pokánia zo strany
vysluhovateľa, je potrebné, aby veriaci okrem toho, že si je vedomý
spáchaných hriechov, ľutuje ich a nechce sa ich viac dopustiť,
6 svoje hriechy aj vyznal. V tomto zmysle Tridentský koncil
vyhlásil, že je potrebné „podľa Božieho zákona vyznať
smrteľné hriechy všetky a jednotlivo 7. Cirkev vždy videla
podstatnú súvislosť medzi súdom, ktorým sú v tejto sviatosti poverení
kňazi, a nevyhnutnosťou, aby kajúcnici vyznali svoje hriechy,
8 s výnimkou prípadov, keď to nie je možné. Keďže úplné
vyznanie ťažkých hriechov je podľa Božieho ustanovenia základnou
súčasťou tejto sviatosti, v nijakom prípade nezávisí od slobodnej
voľby kňaza (dišpenz, interpretácia, miestne zvyklosti atď.).
Len kompetentná cirkevná autorita – v rámci príslušných disciplinárnych noriem
– jednoznačne určuje kritériá na rozlíšenie skutočnej nemožnosti
vyznať hriechy od iných situácií, v ktorých je táto nemožnosť iba
zdanlivá, alebo aspoň prekonateľná.
V súčasných pastoračných podmienkach a vychádzajúc v ústrety
starostlivým žiadostiam mnohých bratov v biskupskej službe, považujem za vhodné
obrátiť pozornosť na niektoré platné kánonické normy týkajúce sa
slávenia tejto sviatosti a spresniť niektoré ich aspekty, aby som – v
duchu zodpovedného spoločenstva, ktoré je vlastné celému episkopátu9
– napomohol lepšie vysluhovanie tejto sviatosti. Ide o to, aby slávenie daru,
ktorý Ježiš Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril Cirkvi, bolo
čoraz účinnejšie, dôveryhodnejšie a tým aj plodnejšie (porov. Jn 20,
19-23). Toto sa zdá byť zvlášť potrebné odvtedy, čo v niektorých
oblastiach pozorujeme tendenciu upúšťania od osobnej spovede súčasne
s návratom k zneužívaniu všeobecného alebo kolektívneho rozhrešenia, pretože
nie je vnímané ako mimoriadny prostriedok v úplne výnimočných situáciách.
Na základe svojvoľného rozšírenia podmienky vážnej potreby10
sa vlastne stráca z dohľadu vernosť božskému charakteru sviatosti a
konkrétne, potreba individuálnej spovede, s vážnymi škodami na duchovnom živote
veriacich i na svätosti Cirkvi.
Preto po vypočutí názoru Kongregácie pre náuku viery, Kongregácie pre Boží
kult a disciplínu sviatostí a Pápežskej rady na výklad textov zákonov, ako i
názorov ctených bratov kardinálov, predstavených jednotlivých dikastérií
Rímskej kúrie a po zvážení katolíckej náuky týkajúcej sa sviatosti pokánia a
zmierenia, syntenticky zhrnutej v Katechizme Katolíckej cirkvi, 11
vedomý si svojej pastoračnej zodpovednosti a plne si uvedomujúc stále
aktuálnu potrebu a účinnosť tejto sviatosti, nariaďujem:
|