II. kapitola
BISKUPI

1. článok
BISKUPI VO VŠEOBECNOSTI

Kán. 375 - § 1. Biskupi, ktorí sú z božského ustanovenia nástupcovia apoštolov skrze Ducha Svätého, ktorý im je daný, ustanovujú sa v Cirkvi za pastierov, aby aj oni boli učiteľmi náuky, kňazmi posvätného kultu a služobníkmi riadenia.
§ 2. Biskupi samou biskupskou konsekráciou prijímajú s úlohou posväcovať aj úlohu učiť a riadiť, ktoré však vzhľadom na ich povahu môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s hlavou kolégia a jeho členmi.
Kán. 376 - Biskupi, ktorým je zverená starostlivosť o nejakú diecézu, sa nazývajú diecézni; ostatní sa nazývajú titulárni.
Kán. 377 - § 1. Biskupov slobodne vymenúva alebo zákonne zvolených potvrdzuje Najvyšší veľkňaz.
§ 2. Biskupi cirkevnej provincie, alebo kde to okolnosti vyžadujú, Konferencie biskupov majú aspoň každé tri roky po spoločnej porade a tajne zostaviť zoznam presbyterov aj z členov inštitútov zasväteného života, naozaj vhodných na episkopát, a zaslať ho Apoštolskej stolici, pričom zostáva zachované právo každého biskupa osve oznámiť mená presbyterov, ktorých považuje za hodných a súcich na biskupskú úlohu.
§ 3. Ak zákonne nebolo stanovené ináč, kedykoľvek treba vymenovať diecézneho biskupa alebo biskupa koadjútora, úlohou pápežského legáta vzhľadom na takzvané terno kandidátov, ktoré treba predložiť Apoštolskej stolici, je, aby jednotlivo preskúmal a Apoštolskej stolici oznámil spolu so svojou mienkou to, čo odporúča metropolita a sufragáni provincie, do ktorej diecéza, o ktorú sa treba postarať, patrí alebo do zoskupenia ktorej vstupuje, ako aj to, čo odporúča predseda Konferencie biskupov; pápežský legát si má navyše vypočuť mienku niektorých z kolégia konzultorov a z katedrálnej kapituly, a ak to uzná za užitočné, má si jednotlivo a tajne zistiť mienku aj iných z diecézneho a rehoľného kléru, ako aj laikov, ktorí vynikajú múdrosťou.
§ 4. Ak zákonne nebolo postarané ináč, diecézny biskup, ktorý sa domnieva, že jeho diecéze treba dať pomocného biskupa, Apoštolskej stolici má predložiť zoznam aspoň troch presbyterov, naozaj vhodných na tento úrad.
§ 5. Do budúcnosti sa svetským vrchnostiam neudeľujú nijaké práva a privilégiá týkajúce sa voľby, vymenúvania, navrhovania a určovania biskupov.
Kán. 378 - § 1. K súcosti kandidáta na episkopát sa vyžaduje, aby:
1. vynikal pevnou vierou, dobrými mravmi, nábožnosťou, horlivosťou za duše, múdrosťou, rozumnosťou a ľudskými čnosťami a mal aj ostatné vlohy, ktoré ho robia vhodným vykonávať uvedený úrad;
2. mal dobrú povesť;
3. bol aspoň tridsaťpäťročný;
4. bol aspoň päť rokov ustanovený v ráde presbyterátu;
5. mal doktorát alebo aspoň licenciát zo Svätého písma, teológie alebo kánonického práva, získaný na inštitúte vyšších štúdií, schválenom Apoštolskou stolicou, alebo aby bol aspoň v týchto disciplínach naozaj skúsený.
§ 2. Konečný úsudok o súcosti toho, kto má byť povýšený, patrí Apoštolskej stolici.
Kán. 379 - Ten, kto je povýšený do episkopátu, ak ho nezdržiava zákonná prekážka, musí do troch mesiacov od prijatia apoštolskej listiny prijať biskupskú konsekráciu, a to skôr, než prevezme vlastnenie svojho úradu.

Kán. 380 - Povýšený na biskupa, skôr než kánonicky prevezme vlastnenie svojho úradu, má zložiť vyznanie viery a prísahu vernosti Apoštolskej stolici podľa formuly, ktorú schválila tá istá Apoštolská stolica.

2. článok
DIECÉZNI BISKUPI

Kán. 381 - § 1. Diecéznemu biskupovi v diecéze, ktorá mu bola zverená, patrí všetka riadna, vlastná a bezprostredná moc, ktorá sa vyžaduje na vykonávanie jeho pastierskej úlohy, s výnimkou káuz, ktoré sú na základe práva alebo dekrétu Najvyš-šieho veľkňaza rezervované najvyššej alebo inej cirkevnej vrchnosti.
§ 2. Tí, ktorí sú na čele iných spoločenstiev veriacich, o ktorých sa hovorí v kán. 368, právne sú postavení na roveň diecéznemu biskupovi, ak z povahy veci alebo z predpisu práva nie je zjavné niečo iné.
Kán. 382 - § 1. Povýšený na biskupa nemôže zasahovať do vykonávania úradu, ktorý mu je zverený, pred prevzatím kánonického vlastnenia diecézy; môže však vykonávať úrady, ktoré v čase povýšenia v tej istej diecéze už mal, pri zachovaní predpisu kán. 409, § 2.
§ 2. Povýšený do úradu diecézneho biskupa, ak ho nezdržiava zákonná prekážka, musí prevziať kánonické vlastnenie diecézy do štyroch mesiacov od prijatia apoštolskej listiny, ak ešte nie je konsekrovaný za biskupa; ak už je konsekrovaný, do dvoch mesiacov od jej prijatia.
§ 3. Kánonické vlastnenie diecézy preberá biskup vtedy, keď v samej diecéze osobne alebo cez zástupcu predloží kolégiu konzultorov apoštolskú listinu za prítomnosti riaditeľa kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu, alebo v novozaložených diecézach vtedy, keď sa postará, aby sa klérus a ľud, prítomný v katedrálnom kostole, oboznámil s tou istou listinou, o čom najstarší z prítomných presbyterov vyhotoví zápisnicu.
§ 4. Veľmi sa odporúča, aby prevzatie kánonického vlastnenia sa uskutočnilo liturgickým úkonom v katedrálnom kostole za prítomnosti kléru a ľudu.
Kán. 383 - § 1. Diecézny biskup vo vykonávaní svojej úlohy pastiera má byť starostlivý voči všetkým veriacim, ktorí sú zverení do jeho starostlivosti, bez ohľadu na ich vek, postavenie alebo národnosť, či už bývajú na jeho území, alebo sa na ňom dočasne zdržiavajú, pričom svojho apoštolského ducha má zamerať aj na tých, ktorí vzhľadom na svoje životné podmienky nemôžu v dostačujúcej miere požívať riadnu pastoračnú starostlivosť, ako aj na tých, ktorí prestali viesť praktický náboženský život.
§ 2. Ak má vo svojej diecéze veriacich rozličného obradu, má sa postarať o ich duchovné potreby buď cez kňazov alebo farnosti toho istého obradu, buď cez biskupského vikára.
§ 3. Voči bratom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, sa má správať vľúdne a láskavo a rozvíjať aj ekumenizmus, ako ho chápe Cirkev.
§ 4. Nepokrstených má mať za takých, ktorí sú mu zverení v Pánovi, aby aj im zažiarila Kristova láska, ktorej biskup musí byť svedkom pred všetkými.
Kán. 384 - Diecézny biskup má prejavovať osobitnú starostlivosť presbyterom, ktorých má počúvať ako pomocníkov a poradcov, má chrániť ich práva a starať sa, aby si riadne plnili záväzky, vlastné ich stavu, a aby mali k dispozícii prostriedky a inštitúcie, ktoré potrebujú na zveľadenie duchovného a intelektuálneho života; takisto sa má starať, aby sa podľa normy práva zaistilo ich slušné materiálne zabezpečenie a sociálna pomoc.
Kán. 385 - Diecézny biskup sa má v čo najväčšej miere starať o povolania na rozličné služby a na zasvätený život, pričom zvláštnu starostlivosť má venovať kňazským a misionárskym povolaniam.
Kán. 386 - § 1. Diecézny biskup je povinný častým osobným kázaním veriacim predkladať a objasňovať pravdy viery, ktoré treba veriť a v mravoch uplatňovať; má sa tiež starať, aby sa predpisy kánonov o službe slova, najmä o homílii a katechetickej výuke horlivo zachovávali, tak aby sa celá kresťanská náuka všetkým podávala.
§ 2. Čo najvhodnejšími prostriedkami má pevne chrániť celistvosť a jednotu viery, ktorú treba vyznávať, uznávajúc pritom oprávnenú slobodu v ďalšom skúmaní právd.
Kán. 387 - Diecézny biskup, pamätajúc na to, že je zaviazaný dávať príklad svä-tosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života, má sa všemožne usilovať napomáhať svätosť veriacich podľa povolania vlastného každému z nich, a keďže je hlavným rozdávateľom Božích tajomstiev, má sa stále vynasnažovať, aby veriaci zverení jeho starostlivosti slávením sviatostí rástli v milosti a aby poznali a žili veľkonočné tajomstvo.
Kán. 388 - § 1. Diecézny biskup po prevzatí vlastnenia diecézy musí každú nedeľu a v iné sviatky, prikázané v jeho oblasti, obetovať omšu za ľud, ktorý mu je zverený.
§ 2. V dňoch, o ktorých sa hovorí v § 1, biskup musí sláviť a obetovať omšu za ľud sám; ak je však v tomto slávení zákonne hatený, má ju v tých istých dňoch obetovať cez iného alebo v iné dni sám. § 3. Biskup, ktorému sú okrem vlastnej diecézy zverené aj z titulu správy iné diecézy, záväzku urobí zadosť obetovaním jednej omše za všetok ľud, ktorý mu je zverený.
§ 4. Biskup, ktorý nezadosťučinil záväzku, o ktorom sa hovorí v § 1-3, má čím skôr obetovať za ľud toľko omší, koľko vynechal.
Kán. 389 - Často má v katedrálnom kostole alebo v inom kostole svojej diecézy predsedať sláveniu najsvätejšej Eucharistie najmä v prikázané sviatky a pri iných slávnostiach.
Kán. 390 - Diecézny biskup môže konať pontifikálne bohoslužby v celej svojej diecéze; nie však mimo vlastnej diecézy bez výslovného alebo aspoň rozumne predpokladaného súhlasu miestneho ordinára.
Kán. 391 - § 1. Diecézny biskup má právo a povinnosť riadiť sebe zverenú partikulárnu cirkev mocou zákonodarnou, výkonnou a súdnou podľa normy práva.
§ 2. Zákonodarnú moc vykonáva sám biskup; výkonnú moc uplatňuje buď sám, alebo cez generálnych alebo biskupských vikárov podľa normy práva; súdnu moc buď sám, alebo cez súdneho vikára a sudcov podľa normy práva.
Kán. 392 - § 1. Biskup, keďže musí chrániť jednotu celej Cirkvi, je zaviazaný napomáhať disciplínu, spoločnú celej Cirkvi a preto má vyžadovať zachovávanie všetkých cirkevných zákonov.
§ 2. Má dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, najmä čo sa týka služby slova, slávenia sviatostí a svätenín, kultu Boha a svätých, ako aj správy majetkov.
Kán. 393 - Diecézny biskup má právo zastupovať diecézu vo všetkých jej právnych záležitostiach.
Kán. 394 - § 1. Biskup má v diecéze podporovať rozličné spôsoby apoštolátu a starať sa, aby sa pod jeho vedením v celej diecéze alebo v jej jednotlivých obvodoch koordinovali všetky diela apoštolátu pri zachovaní vlastnej povahy každého jedného z nich. § 2. Má trvať na povinnosti, ktorá zaväzuje veriacich, aby sa každý podľa svojho postavenia a schopností venoval vykonávaniu apoštolátu, a má ich povzbudzovať, aby sa podľa miestnych a časových potrieb zúčastňovali na rozličných dielach apoštolátu a podporovali ich.
Kán. 395 - § 1. Diecézny biskup, hoci má koadjútora alebo pomocného biskupa, je zákonom viazaný osobne rezidovať v diecéze.
§ 2. Okrem dôvodu návštevy ad limina alebo koncilov, Synody biskupov, Konferencie biskupov, ktorých sa musí zúčastniť, alebo iného úradu, ktorý mu bol zákonne zverený, z diecézy sa z oprávneného dôvodu smie vzdialiť najviac na jeden mesiac, či súvislý, alebo s prestávkami, len keď sa zabezpečí, že jeho neprítomnosťou diecéza neutrpí nijakú škodu.
§ 3. Z diecézy nemá byť vzdialený v dňoch Narodenia Pána, Svätého týždňa a Vzkriesenia Pána, Zoslania Duchu Svätého a Tela a krvi Kristovej, ak tonie je z vážneho a naliehavého dôvodu.
§ 4. Ak by bol biskup nezákonne vzdialený z diecézy dlhšie než šesť mesiacov, metropolita má o jeho neprítomnosti upovedomiť Apoštolskú stolicu; ak sa to týka metropolitu, to isté má urobiť najstarší sufragán.
Kán. 396 - § 1. Biskup je viazaný každoročne vizitovať diecézu, buď celú, alebo jej časť tak, aby aspoň každých päť rokov vykonal vizitáciu celej diecézy sám, alebo ak by bol zákonne hatený, cez biskupa koadjútora alebo pomocného biskupa, alebo generálneho či biskupského vikára, alebo cez iného presbytera.
§ 2. Biskup si smie pri vizitácii vyvoliť za sprievodcov a pomocníkov klerikov, akých chce, pričom sa zavrhuje akékoľvek privilégium alebo akýkoľvek zvyk, ktoré tomu odporujú.
Kán. 397 - § 1. Riadnej biskupskej vizitácii podliehajú osoby, katolícke inštitúcie, posvätné veci a miesta, ktoré sa nachádzajú v obvode diecézy.
§ 2. Členov rehoľných inštitútov pápežského práva a ich domy môže biskup vizitovať iba v prípadoch, uvedených v práve.
Kán. 398 - Biskup sa má usilovať pastoračnú vizitáciu vykonať s náležitou svedomitosťou; má dbať na to, aby zbytočnými výdavkami nespôsoboval nikomu ťažkosti a nebol na ťarchu.
Kán. 399 - § 1. Diecézny biskup je viazaný každých päť rokov podať Najvyššiemu veľkňazovi správu o stave diecézy, ktorá mu je zverená, formou a v čase, ako to určila Apoštolská stolica.
§ 2. Ak rok určený na podanie správy celkom alebo sčasti zapadá do prvého dvojročia od začiatku riadenia diecézy, biskup môže tentoraz upustiť od vypracovania a podania správy.
Kán. 400 - § 1. Diecézny biskup v tom roku, v ktorom je viazaný podať Najvyššiemu veľkňazovi správu, má prísť do mesta Ríma uctiť si hroby svätých apoštolov Petra a Pavla a vykonať návštevu u Rímskeho veľkňaza, ak Apoštolská stolica nestanovila ináč.
§ 2. Tento záväzok má biskup splniť osobne, ak nie je zákonne hatený; v takom prípade ju má splniť cez koadjútora, ak ho má, alebo cez pomocného biskupa, alebo niektorého súceho kňaza svojho presbytéria, ktorý má sídlo v jeho diecéze.
§ 3. Apoštolský vikár môže tento záväzok splniť aj cez zástupcu, ktorý sa nachádza v mesteRíme; apoštolský prefekt tento záväzok nemá.
Kán. 401 - § 1. Od diecézneho biskupa, ktorý dovŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu Najvyššiemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností rozhodne.
§ 2. Od diecézneho biskupa, ktorý sa pre narušené zdravie alebo iný vážny dôvod stal menej schopným zastávať svoj úrad, sa naliehavo žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu.
Kán. 402 - § 1. Biskup, ktorého zrieknutie sa úradu bolo prijaté, ponecháva si titul emeritného biskupa svojej diecézy, a ak si to želá, môže si podržať miesto pobytu v samej diecéze, ak v niektorých prípadoch pre zvláštne okolnosti Apoštolská stolica nerozhodne ináč.
§ 2. Konferencia biskupov sa musí postarať, aby sa zaistilo primerané a dôstojné materiálne zabezpečenie zriekajúceho sa biskupa so zreteľom na prvotnú povinnosť, ktorá viaže diecézu, ktorej on slúžil.

3. článok
BISKUPI KOADJÚTORI A POMOCNÍ BISKUPI

Kán. 403 - § 1. Keď to vyžadujú pastoračné potreby diecézy, na žiadosť diecézneho biskupa má byť ustanovený jeden alebo viacerí pomocní biskupi; pomocný biskup nemá právo nástupníctva.
§ 2. Vo vážnejších okolnostiach aj osobnej povahy sa diecéznemu biskupovi môže dať pomocný biskup, vybavený zvláštnymi splnomocneniami.
§ 3. Svätá stolica, ak to sama považuje za vhodnejšie, z úradu môže ustanoviť biskupa koadjútora, ktorý aj sám je vybavený zvláštnymi splnomocneniami; biskup koadjútor má právo nástupníctva.
Kán. 404 - § 1. Biskup koadjútor preberá vlastnenie svojho úradu vtedy, keď vymenovaciu apoštolskú listinu predloží sám alebo cez zástupcu diecéznemu biskupovi a kolégiu konzultorov za prítomnosti riaditeľa kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu.
§ 2. Pomocný biskup preberá vlastnenie svojho úradu vtedy, keď predloží vymenovaciu apoštolskú listinu diecéznemu biskupovi za prítomnosti riaditeľa kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu.
§ 3. Ak je však diecézny biskup úplne hatený, stačí, keď biskup koadjútor, ako aj pomocný biskup predložia vymenovaciu apoštolskú listinu kolégiu konzultorov za prítomnosti riaditeľa kúrie.
Kán. 405 - § 1. Biskup koadjútor, ako aj pomocný biskup majú povinnosti a práva vymedzené predpismi nasledujúcich kánonov, a sú určené aj v ich vymenúvacích listinách.
§ 2. Biskup koadjútor a pomocný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2, pomáhajú diecéznemu biskupovi v celom riadení diecézy a zastupujú ho, keď je neprítomný alebo hatený.
Kán. 406 - § 1. Diecézny biskup má ustanoviť biskupa koadjútora a takisto pomocného biskupa, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2, za generálneho vikára; navyše diecézny biskup má zveriť skôr jemu než iným to, na čo sa podľa práva vyžaduje zvláštny mandát.
§ 2. Ak v apoštolskej listine nebolo postarané ináč a pri zachovaní predpisu § 1, diecézny biskup má ustanoviť svojho pomocného biskupa alebo pomocných biskupov za generálnych vikárov alebo aspoň za biskupských vikárov, závisiacich iba od jeho autority alebo od autority biskupa koadjútora, alebo pomocného biskupa, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2.
Kán. 407 - § 1. Aby sa súčasné a budúce dobro diecézy čo najviac zveľaďovalo, diecézny biskup, koadjútor a pomocný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2, majú sa vo veciach väčšieho významu navzájom radiť.
§ 2. Diecézny biskup pri zvažovaní otázok väčšieho významu najmä pastoračnej povahy má dať prednosť porade s pomocnými biskupmi než s ostatnými.
§ 3. Biskup koadjútor a pomocný biskup, pretože oni sú povolaní na to, aby mali účasť na zodpovednosti diecézneho biskupa, majú si svoje povinnosti tak plniť, aby v činnosti a zmýšľaní postupovali v súlade s ním.
Kán. 408 - § 1. Biskup koadjútor a pomocný biskup, ak ich nezdržiava oprávnená prekážka, sú vždy, keď to žiada diecézny biskup, povinní vykonávať pontifikálne a iné úradné funkcie, ktoré viažu diecézneho biskupa.
§ 2. Tie biskupské práva a funkcie, ktoré môže vykonávať biskup koadjútor alebo pomocný biskup, diecézny biskup nemá natrvalo zverovať inému.
Kán. 409 - § 1. Keď je biskupská stolica vakantná, biskup koadjútor sa hneď stáva biskupom diecézy, pre ktorú bol ustanovený, len keď zákonne prevzal jej vlastnenie.
§ 2. Keď je biskupská stolica vakantná, ak kompetentná vrchnosť nestanovila niečo iné, pomocný biskup, kým nový biskup neprevezme vlastnenie stolice, zachová si všetky moci a len tie moci a splnomocnenia, ktoré mal ako generálny vikár alebo ako biskupský vikár, keď bola stolica obsadená; ak však nebol určený na úrad diecézneho administrátora, túto svoju moc, udelenú totiž právom, má vykonávať pod autoritou diecézneho administrátora, ktorý je na čele riadenia diecézy.
Kán. 410 - Biskup koadjútor a pomocný biskup sú povinní tak ako sám diecézny biskup rezidovať v diecéze; z nej sa okrem z dôvodu nejakej povinnosti, ktorú majú splniť mimo diecézy, alebo z dôvodu dovolenky, ktorá nemá byť dlhšia ako mesiac, môžu vzďaľovať iba na krátky čas.
Kán. 411 - Na biskupa koadjútora a pomocného biskupa, keď ide o zrieknutie sa úradu, sa vzťahujú predpisy kán. 401 a 402, § 2.