I. titul
CIRKEVNÉ ZÁKONY

Kán. 7 - Zákon sa ustanovuje vtedy, keď sa vyhlasuje.
Kán. 8 - § 1. Univerzálne cirkevné zákony sa vyhlasujú uverejnením v úradnom vestníku Acta Apostolicae Sedis, ak v niektorých jednotlivých prípadoch nie je predpísaný iný spôsob vyhlásenia. Nadobúdajú účinnosť po uplynutí troch mesiacov odo dňa, uvedeného v príslušnom čísle Aktov, ak z povahy veci nezaväzujú ihneď alebo ak sa v samom zákone zvlášť a výslovne nestanovuje kratšia alebo dlhšia vakancia.
§ 2. Partikulárne zákony sa vyhlasujú spôsobom, aký vymedzil zákonodarca, a začínajú zaväzovať po mesiaci odo dňa ich vyhlásenia, ak sa v samom zákone nestanovuje iná lehota.
Kán. 9 - Zákony sa vzťahujú na budúce veci, nie na minulé, ak sa v nich menovite neurčuje niečo o minulých veciach.
Kán. 10 - Len tie zákony treba považovať za zneplatňujúce alebo zapríčiňujúce nespôsobilosť, ktoré výslovne stanovujú, že úkon je nulitný alebo že osoba je nespôsobilá.
Kán. 11 - Čisto cirkevné zákony zaväzujú pokrstených v katolíckej cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí dostatočne používajú rozum, a ak právo neurčuje niečo iné, zavŕšili siedmy rok života.

 Kán. 12 - § 1. Univerzálne zákony zaväzujú na celom svete všetkých, pre ktorých boli vynesené.
§ 2. Avšak spod univerzálnych zákonov, ktoré na určitom území neplatia, sú vyňatí všetci, ktorí sa na tom území skutočne nachádzajú.
§ 3. Zákonom vyneseným pre osobitné územie podliehajú tí, pre ktorých boli vynesené a ktorí tam majú trvalé alebo prechodné bydlisko a súčasne sa tam skutočne zdržiavajú, pri zachovaní predpisu kán. 13.
Kán. 13 - § 1. Partikulárne zákony sa neprezumujú za osobné, ale za územné, ak nie je zrejmé niečo iné.
§ 2. Cudzincov neviažu:
1. partikulárne zákony ich územia, dokiaľ nie sú na ňom prítomní, ak ich prestúpenie nespôsobuje škodu na ich vlastnom území, alebo ak zákony nie sú osobné;
2. ani zákony územia, na ktorom sa nachádzajú, okrem tých, ktoré chránia verejný poriadok alebo vymedzujú formálne náležitosti úkonov, alebo sa vzťahujú na nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na území.
§ 3. Potulných viažu tak univerzálne, ako aj partikulárne zákony, platné na mieste, kde sa nachádzajú.
Kán. 14 - Zákony, aj zneplatňujúce a zapríčiňujúce nespôsobilosť, v pochybnosti o práve nezaväzujú; avšak v pochybnosti o skutku ordinári môžu od nich dišpenzovať, len keď dišpenz, ak ide o rezervovaný, vrchnosť, ktorej je rezervovaný, zvyčajne udeľuje.
Kán. 15 - § 1. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákonov zneplatňujúcich alebo zapríčiňujúcich nespôsobilosť, neprekážajú ich účinku, ak sa výslovne nestanovuje niečo iné.
§ 2. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákona alebo trestu, alebo vlastného skutku, alebo cudzieho skutku všeobecne známeho, sa neprezumujú; keď ide o cudzí skutok, ktorý nie je všeobecne známy, sa prezumujú, kým sa nedokáže opak.
Kán. 16 - § 1. Zákony hodnoverne vykladá zákonodarca a ten, komu zveril moc hodnoverného výkladu.
§ 2. Hodnoverný výklad, daný na spôsob zákona, má tu istú účinnosť ako sám zákon a musí byť vyhlásený. Ak slová zákona, ktoré sú isté samy osebe, iba objasňuje, má spätnú platnosť; ak zužuje alebo rozširuje zákon, alebo pochybný vysvetľuje, nemá spätnú platnosť.
§ 3. Avšak výklad na spôsob súdneho rozsudku alebo administratívneho úkonu v osobitnom prípade nemá účinnosť a viaže iba osoby a vzťahuje sa na veci, pre ktoré bol daný.
Kán. 17 - Cirkevné zákony treba chápať podľa vlastného významu slov, aký majú v texte a v kontexte. Ak význam zostal pochybný a nejasný, treba prihliadať na paralelné miesta, ak také sú, na cieľ a okolnosti zákona a na úmysel zákonodarcu.
Kán. 18 - Zákony, ktoré stanovujú tresty alebo zužujú slobodné vykonávanie práv, alebo obsahujú výnimku zo zákona, podliehajú striktnému výkladu.
Kán. 19 - Ak o nejakej veci chýba výslovný predpis univerzálneho alebo partikulárneho zákona alebo zvyk, kauzu, ak nie je trestná, treba rozriešiť s prihliadnutím na zákony, vydané v podobných prípadoch, na všeobecné zásady práva, uplatňované s kánonickou miernosťou, na právnu vedu a prax Rímskej kúrie, na spoločnú a stálu mienku odborníkov.
Kán. 20 - Neskorší zákon úplne alebo čiastočne ruší predchádzajúci zákon, ak to výslovne vyhlasuje alebo je s ním v priamom rozpore, alebo ak znova usporadúva celú matériu predchádzajúceho zákona. Avšak univerzálny zákon ani čiastočne neruší partikulárne alebo zvláštne právo, ak sa v práve výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 21 - V pochybnosti sa odvolanie predchádzajúceho zákona neprezumuje, ale neskoršie zákony treba porovnať s predchádzajúcimi a podľa možnosti dať ich s nimi do súladu.
Kán. 22 - Občianske zákony, na ktoré sa právo Cirkvi odvoláva, v kánonickom práve sa majú zachovávať s tými istými účinkami, pokiaľ nie sú v rozpore s božským právom a ak kánonické právo neurčuje niečo iné.