II. kapitola
PRÍSAHA

Kán. 1199 - § 1. Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy, nemožno zložiť, ak to nie je v pravde, uváženosti a spravodlivosti.
§ 2. Prísahu, ktorú kánony vyžadujú alebo pripúšťajú, nemožno platne zložiť cez zástupcu.
Kán. 1200 - § 1. Kto slobodne prisahá, že niečo vykoná, je osobitným záväzkom nábožnosti zaviazaný splniť, čo potvrdil prísahou.
§ 2. Prísaha vynútená podvodom, násilím alebo veľkým strachom je zo samého práva nulitná.
Kán. 1201 - § 1. Prísľubná prísaha sleduje povahu a podmienky úkonu, ku ktorému je pripojená.
§ 2. Ak sa prísaha pripája k úkonu, priamo zameranému na škodu iných alebo na ujmu verejného dobra alebo večnej spásy, úkon z nej nezískava nijakú silu.
Kán. 1202 - Záväzok vyplývajúci z prísľubnej prísahy prestáva:
1. ak ho odpustí ten, v prospech koho bola prísaha zložená;
2. ak sa predmet prísahy podstatne zmení alebo po zmene okolností sa stane buď zlým, alebo celkom bezvýznamným, alebo napokon prekáža väčšiemu dobru;
3. ak chýba cieľová príčina alebo podmienka, pod ktorou bola prísaha azda zložená;4. dišpenzom, zámenou podľa normy kán. 1203.
Kán. 1203 - Tí, ktorí môžu pozastaviť sľub, dišpenzovať od neho, zameniť ho, majú tú istú moc a tým istým spôsobom vzhľadom na prísľubné prísahy; avšak ak dišpenz od prísahy spôsobuje ujmu iným, ktorí odmietajú záväzok odpustiť, od prísahy môže dišpenzovať iba Apoštolská stolica.
Kán. 1204 - Prísahu treba striktne vykladať podľa práva a podľa úmyslu prisahajúceho, alebo ak ten koná podvodne, podľa úmyslu toho, komu sa prísaha skladá.