I. titul
NADOBÚDANIE MAJETKOV

Kán. 1259 - Cirkev môže nadobúdať časné majetky všetkými spravodlivými spôsobmi či už prirodzeného, alebo pozitívneho práva, ktorými je to dovolené iným.
Kán. 1260 - Cirkev má vrodené právo vyžadovať od veriacich, čo je potrebné na ciele, ktoré sú jej vlastné.
Kán. 1261 - § 1. Veriaci majú právo odovzdávať časné majetky v prospech Cirkvi.
§ 2. Diecézny biskup je povinný pripomínať veriacim povinnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 222, § 1, a vhodným spôsobom na nej nástojiť.
Kán. 1262 - Veriaci majú Cirkvi poskytovať pomoc vyžadovanými podporami a podľa noriem, vydaných Konferenciou biskupov.
Kán. 1263 - Diecézny biskup má právo po vypočutí ekonomickej rady a presbyterskej rady uložiť verejným právnickým osobám podliehajúcim jeho riadeniu pre potreby diecézy mierny príspevok, primeraný ich príjmom; ostatným fyzickým a právnickým osobám je mu dovolené len v prípade vážnej potreby a za tých istých podmienok uložiť mimoriadnu a miernu dávku pri neporušení partikulárnych zákonov a zvykov, ktoré mu udeľujú väčšie práva.
Kán. 1264 - Ak právo neurčuje niečo iné, úlohou zhromaždenia biskupov provincie je:
1. určiť poplatky za úkony výkonnej moci, udeľujúcej nejakú milosť, alebo poplatky za vykonanie reskriptov Apoštolskej stolice, ktoré má schváliť sama Apoštolská stolica;
2. určiť milodary z príležitosti vysluhovania sviatostí a svätenín.
Kán. 1265 - § 1. Pri neporušení práva žobravých rehoľníkov sa akejkoľvek súkromnej osobe, či už fyzickej, alebo právnickej, bez písomného povolenia vlastného ordinára a miestneho ordinára zakazuje zbierať milodary pre akúkoľvek nábožnú alebo cirkevnú ustanovizeň alebo na akýkoľvek nábožný alebo cirkevný cieľ.
§ 2. Konferencia biskupov môže stanoviť normy, týkajúce sa zbierania milodarov, ktoré musia zachovávať všetci, nevynímajúc tých, ktorí sa z ustanovenia nazývajú a sú žobravými.
Kán. 1266 - Miestny ordinár môže prikázať, aby sa vo všetkých kostoloch a kaplnkách aj v tých, ktoré patria rehoľným inštitútom, a sú skutočne stále prístupné veriacim, zbieral zvláštny milodar na určené farské, diecézne, národné alebo všeobecné podujatia, ktorý potom treba starostlivo zaslať diecéznej kúrii.
Kán. 1267 - § 1. Ak nie je zrejmý opak, prezumuje sa, že milodary, ktoré sa dávajú predstaveným alebo administrátorom ktorejkoľvek cirkevnej právnickej osoby aj súkromnej, sú dané samej právnickej osobe.
§ 2. Milodary, o ktorých sa hovorí v § 1, nemožno odmietnuť, ak to nie je z oprávneného dôvodu a vo veciach väčšieho významu s dovolením ordinára, ak ide o verejnú právnickú osobu; dovolenie toho istého ordinára sa vyžaduje na prijímanie milodarov, ktoré sú zaťažené určitým bremenom alebo podmienkou, pri zachovaní predpisu kán. 1295.
§ 3. Milodary, ktoré dali veriaci na určitý cieľ, sa môžu použiť iba na tento cieľ.
Kán. 1268 - Premlčanie ako spôsob nadobúdania a oslobodzovania sa Cirkev prijíma vo veci časných majetkov podľa normy kán. 197-199.
Kán. 1269 - Posvätné veci, ak sú vo vlastníctve súkromných osôb, môžu premlčaním nadobudnúť súkromné osoby, ale nie je dovolené ich odovzdať na profánne používanie, ak nestratili posvätenie alebo požehnanie; ak však patria cirkevnej verejnej právnickej osobe, môže ich získať iba iná cirkevná verejná právnická osoba.
Kán. 1270 - Nehnuteľné veci, cenné hnuteľné veci, práva a žaloby, buď osobné, alebo vecné, ktoré patria Apoštolskej stolici, sa premlčiavajú po uplynutí sto rokov; ak však patria inej cirkevnej verejnej právnickej osobe, premlčiavajú sa po uplynutí tridsiatich rokov.
Kán. 1271 - Z dôvodu zväzku jednoty a dobročinnej lásky biskupi majú podľa možností svojej diecézy prispievať na zaobstaranie prostriedkov, ktoré Apoštolská stolica podľa časových okolností potrebuje, aby mohla riadne poskytovať službu celej Cirkvi.
Kán. 1272 - V krajinách, kde ešte existujú benefíciá v pravom zmysle, Konferencii biskupov prislúcha, aby vhodnými normami dohodnutými s Apoštolskou stolicou a ňou schválenými riadila správu týchto benefícií, tak aby sa príjmy, ba podľa možnosti i sám základ benefícií postupne previedli na inštitúciu, o ktorej sa hovorí v kán. 1274, § 1.