IV. titul
NÁBOŽNÉ ODKAZY VO VŠEOBECNOSTI A NÁBOŽNÉ FUNDÁCIE

Kán. 1299 - § 1. Kto na základe prirodzeného a kánonického práva môže slobodne disponovať svojimi majetkami, môže majetky odkázať na nábožné ciele buď úkonom medzi živými, alebo úkonom pre prípad smrti.
§ 2. Pri odkazovaní pre prípad smrti pre dobro Cirkvi sa podľa možnosti majú zachovať náležitosti občianskeho práva; ak boli opomenuté, dedičom sa musí pripomenúť povinnosť, ktorou sú viazaní splniť vôľu poručiteľa.
Kán. 1300 - Zákonne prijaté odkazy veriacich, ktorí buď úkonom medzi živými, alebo úkonom pre prípad smrti dávajú alebo zanechávajú svoje majetky na nábožné ciele, sa majú veľmi starostlivo plniť aj vzhľadom na spôsob správy a užívania majetkov pri zachovaní predpisu kán. 1301, § 3.
Kán. 1301 - § 1. Vykonávateľom všetkých nábožných odkazov tak pre prípad smrti, ako aj medzi živými je ordinár.
§ 2. Na základe tohto práva ordinár môže a musí dozerať, a to aj pomocou vizitácie, aby sa nábožné odkazy plnili, a iní vykonávatelia po splnení úlohy sú mu povinní predkladať vyúčtovanie.
§ 3. Doložky pridané k posledným odkazom, ktoré odporujú tomuto právu ordinára, sa majú považovať ako za nepripojené.
Kán. 1302 - § 1. Kto prijal majetky na nábožné ciele buď úkonom medzi živými, alebo závetom ako zverené do správy, musí o tomto zverení do správy upovedomiť ordinára a oznámiť mu všetky takéto hnuteľné alebo nehnuteľné majetky s pripojenými bremenami; ak to darca výslovne a úplne zakázal, zverenie do správy nemá prijať.
§ 2. Ordinár musí požadovať, aby majetky zverené do správy boli bezpečne uložené, a takisto dozerať na vykonávanie nábožného odkazu podľa normy kán. 1301.
§ 3. Keď ide o majetky zverené do správy nejakému členovi rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak totiž majetky sú určené miestu alebo diecéze, alebo ich obyvateľom, alebo na pomoc nábožným cieľom, ordinárom, o ktorom sa hovorí v § 1 a 2, je miestny ordinár; ináč je ním vyšší predstavený v klerickom inštitúte pápežského práva a v klerických spoločnostiach apoštolského života pápežského práva alebo vlastný ordinár toho istého člena v iných rehoľných inštitútoch.
Kán. 1303 - § 1. Pod označením nábožné fundácie v práve vystupujú:
1. samostatné nábožné fundácie, čiže zoskupenia vecí, určené na ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 114, § 2, a ktoré kompetentná cirkevná vrchnosť zriadila ako právnickú osobu;
2. nesamostatné nábožné fundácie, čiže časné majetky, dané akýmkoľvek spôsobom verejnej právnickej osobe s bremenom, aby sa dlhší čas, ktorý má vymedziť partikulárne právo, z ročných príjmov slávili omše a vykonávali iné vopred určené cirkevné funkcie alebo sa ináč dosahovali ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 114, § 2.
§ 2. Ak majetky nesamostatnej nábožnej fundácie boli zverené právnickej osobe, podliehajúcej diecéznemu biskupovi, po uplynutí času musia byť určené inštitúcii, o ktorej sa hovorí v kán. 1274, § 1, ak fundátor výslovne neprejavil inú vôľu; ináč pripadajú samej právnickej osobe.
Kán. 1304 - § 1. Aby právnická osoba mohla fundáciu platne prijať, vyžaduje sa písomné povolenie ordinára; ordinár ho nemá dať, kým zákonne nezistil, že právnická osoba môže zadosťučiniť jednak novému bremenu, ktoré má prijať, jednak bremenám, už prijatým obzvlášť sa má starať, aby príjmy úplne zodpovedali pripojeným bremenám podľa obyčaje miesta alebo oblasti.
§ 2. Ďalšie podmienky na ustanovenie a prijatie fundácií majú byť určené partikulárnym právom.
Kán. 1305 - Peniaze a hnuteľné majetky poukázané ako dar sa majú ihneď uložiť na bezpečnom mieste, ktoré má schváliť ordinár, s tým cieľom, aby sa tieto peniaze alebo hodnota hnuteľných majetkov chránili a aby sa čím skôr podľa rozumného úsudku toho istého ordinára, po vypočutí mienky tých, ktorých sa to týka, a vlastnej ekonomickej rady, opatrne a užitočne uložili na prospech tej istej fundácie s výslovnou zmienkou o jednotlivých bremenách.
Kán. 1306 - § 1. Fundácie založené aj ústne sa majú písomne zaznamenať.
§ 2. Jeden exemplár listiny sa má bezpečne uchovať v archíve kúrie, druhý v archíve právnickej osoby, ktorej fundácia patrí.
Kán. 1307 - § 1. Pri zachovaní predpisov kán. 1300-1302 a 1287 sa má vyhotoviť zoznam bremien, ktoré vyplývajú z nábožných fundácií, a vyložiť na viditeľnom mieste, aby povinnosti, ktoré treba plniť, neupadli do zabudnutia.
§ 2. Okrem knihy, o ktorej sa hovorí v kán. 958, § 1, má sa viesť druhá kniha a uchovávať u farára alebo rektora, v ktorej sa majú zaznamenávať jednotlivé bremená, ich plnenie a almužny.
Kán. 1308 - § 1. Zníženie omšových bremien, ktoré sa má vykonať iba z oprávneného a nevyhnutného dôvodu, je vyhradené Apoštolskej stolici pri neporušení predpisov, ktoré nasledujú.
§ 2. Ak je to vo fundačných listinách výslovne určené, pre pokles príjmov môže ordinár znížiť omšové bremená.
§ 3. Diecéznemu biskupovi prislúcha moc znížiť omše z odkazov alebo z akýchkoľvek fundácií, ktoré sú samostatné, pre zníženie príjmov, kým trvá dôvod, podľa výšky almužny, zákonne platnej v diecéze, len keď niet nikoho, kto je povinný a môže byť s úžitkom prinútený zvýšiť almužnu.
§ 4. Jemu prislúcha moc znížiť bremená čiže omše z odkazov, zaťažujúce cirkevnú inštitúciu, ak sa prijmy stali nedostačujúce na primerané dosiahnutie cieľa vlastného tej istej inštitúcii.
§ 5. Tie isté moci, o ktorých sa hovorí v § 3 a 4, má najvyšší moderátor klerického rehoľného inštitútu pápežského práva.
Kán. 1309- Tým istým vrchnostiam, o ktorých sa hovorí v kán. 1308, okrem toho prislúcha moc z primeraného dôvodu preložiť omšové bremená na iné dni, kostoly alebo oltáre odlišné od tých, ktoré sú stanovené vo fundáciách.
Kán. 1310 - § 1. Znížiť, zmierniť, zameniť odkazy veriacich na nábožné ciele môže ordinár iba z oprávneného a nevyhnutného dôvodu, ak mu fundátor túto moc výslovne udelil.
§ 2. Ak sa vykonanie uložených bremien stane pre zníženie príjmov alebo z iného dôvodu bez akejkoľvek viny správcov nemožné, ordinár po vypočutí tých, ktorých sa to týka, a vlastnej ekonomickej rady, ako aj pri zachovaní čo možno najlepším spôsobom vôle fundátora, môže tie isté bremená spravodlivo zmenšiť s výnimkou zníženia omší, ktoré sa riadi predpismi kán. 1308.
§ 3. V ostatných prípadoch sa treba obrátiť na Apoštolskú stolicu.