III. titul
SUBJEKT PODLIEHAJÚCI TRESTNÝM SANKCIÁM

Kán. 1321 - § 1. Nikto nie je trestaný, ak vonkajšie porušenie zákona alebo príkazu, ktorého sa dopustil, nie je sankčne postihnuteľné na základe úmyslu alebo nedbanlivosti.
§ 2. Trest stanovený zákonom alebo príkazom sa vzťahuje na toho, kto uvážene porušil zákon alebo príkaz; kto to však urobil zo zanedbania náležitej pozornosti, netrestá sa, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
§ 3. Keď nastalo vonkajšie porušenie, postihnuteľnosť sa prezumuje, ak nie je zjavné niečo iné.
Kán. 1322 - Tí, ktorým trvalo chýba používanie rozumu, považujú sa za neschopných spáchať delikt, hoci zákon alebo príkaz porušili vtedy, keď sa zdali zdraví.
Kán. 1323 - Nijakému trestu nepodlieha ten, kto vtedy, keď porušil zákon alebo príkaz:
1. ešte nezavŕšil šestnásty rok života;
2. bez vlastnej viny nevedel, že porušuje zákon alebo príkaz; neznalosti sa však kladie na roveň nepozornosť, omyl;
3. konal na základe fyzického násilia alebo náhody, ktorú nemohol predvídať alebo predvídanú nemohol odvrátiť;
4. konal prinútený veľkým strachom, hoci len relatívne veľkým, alebo z nevyh-nutnosti, či pre veľkú nepríjemnosť, ak však skutok nie je vnútorne zlý alebo nie je zameraný na škodu duší;
5. v zákonnej obrane seba alebo iného konal proti nespravodlivému útočníkovi a zachoval náležitú mieru;
6. chýbalo mu používanie rozumu pri zachovaní predpisov kán. 1324, § 1, bod 2, a 1325;
7. bez vlastnej viny sa domnieval, že ide o niektorú z okolností, o ktorých sa hovorí v bode 4 alebo 5.
Kán. 1324 - § 1. Porušovateľ nie je vyňatý z trestu, ale trest stanovený zákonom alebo príkazom sa musí zmierniť alebo miesto neho použiť pokánie, ak delikt spáchal:
1. ten, kto mal iba nedokonalé používanie rozumu;
2. ten, komu chýbalo používanie rozumu pre opitosť alebo iné podobné rozrušenie mysle, ktoré si zavinil;
3. pre silné vzplanutie vášne, ktoré však nepredchádzalo a neprekazilo všetko rozhodovanie mysle a súhlas vôle, a len keď sama vášeň nebola chcene vyvolaná alebo živená;
4. neplnoletý, ktorý dovŕšil šestnásty rok života;
5. ten, kto bol prinútený veľkým strachom, hoci len relatívne veľkým, alebo z nevyhnutnosti, či pre veľkú nepríjemnosť, ak delikt je vnútorne zlý alebo je zameraný na škodu duší;
6. ten, kto v zákonnej obrane seba alebo iného konal proti nespravodlivému útočníkovi, ale nezachoval náležitú mieru;
7. na tom, kto hrubo a nespravodlivo provokoval;
8. ten, kto sa mylne, ale zo svojej viny domnieval, že ide o niektorú z okolností, o ktorých sa hovorí v kán. 1323, bod 4 alebo 5;
9. ten, kto bez vlastnej viny nevedel, že k zákonu alebo príkazu je pripojený trest;
10. ten, kto konal bez plnej započítateľnosti, len keď zostala vážna.
§ 2. To isté môže urobiť sudca, ak existuje nejaká iná okolnosť, ktorá zmenšuje závažnosť deliktu.
§ 3. V okolnostiach, o ktorých sa hovorí v § 1, vinník nepodlieha trestu na základe rozsudku už vyneseného.
Kán. 1325 - Hrubá alebo nedbanlivá, alebo schválna neznalosť sa nikdy nemôže brať do úvahy pri uplatňovaní predpisov kán. 1323 a 1324; takisto ani opitosť alebo iné rozrušenia mysle, ak boli spôsobené zámerne, aby sa spáchal alebo ospravedlnil delikt, a ani vášeň, ktorá bola chcene vyvolaná alebo živená.
Kán. 1326 - § 1. Sudca môže uložiť trest väčší, než stanovuje zákon alebo príkaz:
1. tomu, kto po odsúdení alebo po vyhlásení trestu tak pokračuje v páchaní deliktov, že z okolností možno rozumne usudzovať o jeho tvrdošijnosti v zlej vôli;
2. tomu, kto má nejakú hodnosť alebo kto zneužil svoju autoritu alebo úrad na spáchanie deliktu; 3. vinníkovi, ktorý, hoci za delikt spáchaný z nedbanlivosti je stanovený trest, následok predvídal, a predsa na to, aby sa mu vyhol, zanedbal opatrenia, ktoré by bol použil každý starostlivý človek.
§ 2. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1, ak trest bol stanovený na základe vyneseného rozsudku, možno pridať iný trest alebo pokánie.
Kán. 1327 - Okrem prípadov uvedených v kán. 1323-1326 partikulárny zákon môže stanoviť iné oslobodzujúce, poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti buď všeobecnou normou, alebo pre jednotlivé delikty. Takisto sa v príkaze môžu stanoviť okolnosti, ktoré od trestu stanoveného príkazom oslobodzujú alebo trest zmierňujú, alebo zväčšujú.
Kán. 1328 - § 1. Kto na spáchanie deliktu niečo vykonal alebo zanedbal, a predsa nezávisle od svojej vôle delikt nedokonal, nie je viazaný trestom, stanoveným za dokonaný delikt, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
§ 2. Ak však úkony alebo zanedbania svojou povahou vedú k vykonaniu deliktu, páchateľ môže byť podrobený pokániu alebo trestnému liečivému prostriedku, ak z vlastnej vôle neupustil od začatého páchania deliktu. Ak však vzniklo pohoršenie alebo iná vážna škoda, alebo veľké nebezpečenstvo, páchateľ, hoci prestal sám od seba, môže byť potrestaný spravodlivým trestom, ale ľahším, než aký je stanovený za dokonaný delikt.
Kán. 1329 - § 1. Tí, ktorí na základe spoločného úmyslu spáchať delikt spolupracujú na spáchaní deliktu a v zákone alebo príkaze sa výslovne nespomínajú, podliehajú tým istým alebo iným trestom tej istej alebo menšej veľkosti, ak pre hlavného páchateľa sú stanovené tresty na základe rozsudku, ktorý sa má vyniesť.
§ 2. Do trestu na základe vyneseného rozsudku, spojeného s deliktom, upadajú spolupáchatelia, ktorí v zákone alebo príkaze nie sú uvedení, ak bez ich pričinenia by delikt nebol spáchaný a trest je takej povahy, že ich môže postihnúť; ináč môžu byť potrestaní trestami na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť.
Kán. 1330 - Delikt, ktorý spočíva vo vyhlásení alebo v inom prejave vôle, náuky alebo vedy, treba považovať ako za nedokonaný, ak si toto vyhlásenie alebo tento prejav nikto nevšimol.