ÚVOD

1. Cirkev žije z Eucharistie. Táto pravda nevyjadruje len každodennú skúsenosť viery, ale synteticky zhŕňa aj jadro tajomstva Cirkvi. V rozmanitých podobách s radosťou zakúša, ako sa neustále potvrdzuje prísľub: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20), no vo svätej Eucharistii, kde sa chlieb a víno premieňajú na Pánovo telo a krv, sa mimoriadne teší z tejto prítomnosti. Odvtedy, čo na Turíce Cirkev - ľud Novej zmluvy - začala svoje putovanie k nebeskej otčine, božská sviatosť neustále ožarovala jej dni a napĺňala ich dôveryplnou nádejou.
Druhý vatikánsky koncil právom vyhlásil, že eucharistická obeta je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ . „Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý prostredníctvom tela, oživovaného Duchom Svätým, Oživovateľom, dáva ľuďom život". Preto sa pohľad Cirkvi neustále obracia na svojho Pána, prítomného v Oltárnej sviatosti, v ktorej objavuje plné prejavenie sa jeho nesmiernej lásky.

2. Počas Veľkého jubilea roku 2000 som mohol sláviť Eucharistiu v jeruzalemskom Večeradle, tam, kde ju podľa tradície prvýkrát slávil sám Kristus. Večeradlo je miesto ustanovenia Najsvätejšej sviatosti. Práve tam pri večeri vzal Ježiš do svojich rúk chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte z neho všetci, toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás" (porov. Mt 26, 26; Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24). Potom vzal do svojich rúk kalich s vínom a povedal im: „Pite z neho všetci. Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy" (porov. Mk 14, 24; Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25). Som vďačný Pánu Ježišovi, že mi dovolil zopakovať na tom istom mieste v poslušnosti jeho príkazu slová „Toto robte na moju pamiatku" (Lk 22, 19), ktoré tu vyslovil pred dvetisíc rokmi. Pochopili apoštoli, prítomní na Poslednej večeri, slová, ktoré vyšli z Ježišových úst? Pravdepodobne nie. Tieto slová sa plne objasnili až na konci Triduum sacrum, Posvätného trojdnia, času, ktorý sa začína na Zelený štvrtok večer a trvá do nedeľného rána. V tých dňoch sa píše mysterium paschale; v nich sa píše aj mysterium eucharisticum.

3. Z veľkonočného tajomstva sa rodí Cirkev. Práve preto sa Eucharistia, ktorá je sviatosťou veľkonočného tajomstva par excellence, stáva stredobodom cirkevného života. Vidno to hneď z prvých obrazov Cirkvi, ktoré nám ponúkajú Skutky apoštolov: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). „Lámaním chleba“ sa myslí Eucharistia. Po dvetisíc rokoch pokračujeme v uskutočňovaní tohto prvotného obrazu Cirkvi. A keď tak robíme počas eucharistického slávenia, zrak duše sa zameriava na Veľkonočné trojdnie: na to, čo sa udialo na Zelený štvrtok pri Poslednej večeri a potom po nej. Ustanovenie Eucharistie sviatostne anticipovalo udalosti, ktoré sa uskutočnili po Poslednej večeri, počnúc getsemanskou agóniou. Opäť vidíme Ježiša, ako vychádza z Večeradla, zostupuje s učeníkmi, aby prešiel potokom Cedron a prišiel do Olivovej záhrady. V tejto záhrade je ešte dnes niekoľko veľmi starých olivovníkov. Možno boli svedkami toho, čo sa v ich tieni odohralo v ten večer, keď Kristus v modlitbe zakúšal smrteľnú úzkosť, „pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi“ (Lk 22, 44). Krv, ktorú krátko predtým odovzdal Cirkvi ako nápoj spásy vo sviatosti Eucharistie, sa začala prelievať. Jej vyliatie sa napokon dovŕšilo na Golgote, kde sa stala nástrojom našej spásy: „keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov (…), raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Hebr 9, 11-12).

4. Hodina našej spásy. I keď bol nesmierne skúšaný, Ježiš neunikal pred „svojou hodinou“. „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12, 27). Ježiš túži, aby mu učeníci robili spoločnosť, no musí zakúšať samotu a opustenosť: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!" (Mt 26, 40-41). Len Ján zostane pod krížom, vedľa Márie a zbožných žien. Getsemanská agónia bola úvodom do agónie kríža Veľkého piatka. Svätá hodina, hodina spásy sveta. Keď sa slávi Eucharistia v Jeruzaleme pri Ježišovom hrobe, takmer hmatateľne sa vraciame k „jeho hodine“, hodine kríža a oslávenia. Na to miesto a do tej hodiny sa duchovne prenáša každý kňaz, keď slúži svätú omšu, spolu s kresťanským spoločenstvom, ktoré sa na nej zúčastňuje.
„Bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych." Vo vyznaní viery sa ozývajú slová kontemplácie a zvolanie: „Ecce lignum crucis, in quo salus mundi pependit. Venite adoremus.“ Je to pozvanie, ktorým sa Cirkev obracia na všetkých v popoludňajších hodinách Veľkého piatka. A opäť ho bude spievať, aby vo Veľkonočnom období ohlasovala: „Surrexit Dominus de sepulcro qui pro nobis pependit in ligno. Alleluja.“

5. „Mysterium fidei! - Hľa, tajomstvo viery!“ Keď kňaz vyslovuje alebo spieva tieto slová, prítomní odpovedajú zvolaním: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Keď Cirkev poukazuje na Krista v tajomstve jeho utrpenia, týmito alebo podobnými slovami zjavuje aj svoje vlastné tajomstvo: Ecclesia de Eucharistia. Ak s darom Ducha Svätého na Turíce vychádza Cirkev na svetlo a vydáva sa na cesty sveta, tak rozhodujúcim momentom jej utvárania istotne je ustanovenie Eucharistie vo večeradle. Jej základom a jej žriedlom je celé Triduum paschale, ktoré je však zhrnuté, už anticipované, a navždy „skoncentrované“ v eucharistickom dare. V tomto dare Ježiš Kristus odovzdal Cirkvi stále sprítomňovanie veľkonočného tajomstva. Ním ustanovil tajomné „sprítomnenie“ tohto Tridua v priebehu všetkých storočí.
Táto myšlienka v nás vzbudzuje city veľkého a vďačného obdivu. Vo veľkonočnej udalosti a v Eucharistii, ktorá ho cez stáročia sprítomňuje, sa nachádza akoby koncentrát, ktorý zahŕňa celé dejiny ako adresáta milosti vykúpenia. Tento obdiv musí stále napĺňať Cirkev zhromaždenú pri eucharistickom slávení, no osobitným spôsobom musí sprevádzať služobníka Eucharistie. Lebo v skutočnosti je to on, kto vďaka moci, ktorá mu bola daná v sviatosti kňazstva, uskutočňuje premenenie. Je to on, kto s mocou, ktorá pochádza od Krista vo večeradle, vyslovuje: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás…“ Kňaz vyslovuje tieto slová, alebo lepšie - dáva svoje ústa a svoj hlas k dispozícii tomu, ktorý ich vyslovil vo večeradle a chcel, aby sa opakovali z generácie na generáciu prostredníctvom tých, čo majú v Cirkvi služobne účasť na jeho kňazstve.

6. Touto encyklikou by som chcel zamerať pozornosť na obdiv k Eucharistii, a to v kontinuite s dedičstvom Jubilejného roku, ktoré som chcel Cirkvi odovzdať v apoštolskom liste Novo millennio ineunte s jeho mariánskym korunovaním v Rosarium Virginis Mariae. Kontemplovať Kristovu tvár, kontemplovať ju s Máriou je program, ktorý som na úsvite tretieho tisícročia predložil Cirkvi, pozývajúc ju, aby s entuziazmom novej evanjelizácie hlboko načrela do mora dejín. Kontemplovať Krista zahŕňa vedieť ho spoznať všade tam, kde sa prejavuje, v rozmanitých podobách jeho prítomnosti, no najmä v živej sviatosti jeho tela a krvi. Cirkev žije z eucharistického Krista, ním sa živí, on ju osvecuje. Eucharistia je tajomstvo viery a zároveň „tajomstvo svetla“. Vždy znova, keď ju Cirkev slávi, veriaci môžu istým spôsobom znova prežiť skúsenosť dvoch emauzských učeníkov: „otvorili sa im oči a spoznali ho“ (Lk 24, 31).

7. Odkedy som začal službu Petrovho nástupcu, vždy som venoval Zelenému štvrtku, dňu Eucharistie a kňazstva, prejav zvláštnej pozornosti a všetkým kňazom sveta som adresoval osobitný list. Tohto roku, v dvadsiatom piatom roku môjho pontifikátu, by som chcel do tejto eucharistickej reflexie plnšie zapojiť celú Cirkev, aby som poďakoval Pánovi za dar Eucharistie a kňazstva: „Dar a tajomstvo.“ Ak som chcel vyhlásením Roka ruženca položiť túto moju dvadsaťpäťročnicu do znamenia kontemplácie Krista v Máriinej škole, nemôžem nechať prejsť Zelený štvrtok 2003 bez toho, aby som zastal nad Kristovou eucharistickou tvárou a s novou silou ukázal Cirkvi ústredný význam Eucharistie. Z nej Cirkev žije. Živí sa týmto živým chlebom. Ako necítiť potrebu vyzvať všetkých, aby sa to pre nich stalo stále novým zážitkom?!

8. Keď myslím na Eucharistiu, hľadiac na môj život kňaza, biskupa, Petrovho nástupcu, spontánne začínam spomínať na nespočetné okamihy a toľké miesta, kde mi bolo dopriate sláviť ju. Spomínam na farský kostol v Niegowe, kde som konal prvú pastoračnú službu, univerzitný Kostol svätého Floriána v Krakove, na wawelskú katedrálu, na Baziliku svätého Petra a na toľké baziliky a chrámy v Ríme i po celom svete. Svätú omšu som mal možnosť slúžiť v kaplnkách pri horských chodníkoch, na brehoch jazier a pobreží mora; celebroval som ju na oltároch vybudovaných na štadiónoch, na námestiach miest… Tento rozmanitý scenár mojich eucharistických slávení mi pomáha silno zakúšať jeho univerzálny, ba povedal by som až kozmický charakter. Áno, kozmický! Pretože Eucharistia, aj keď sa slávi na malom oltári dedinského kostola, sa v istom zmysle vždy slávi na oltári sveta. Eucharistia spája nebo so zemou. Zahŕňa a preniká celé stvorenstvo. Boží Syn sa stal človekom, aby prinavrátil celé stvorenstvo do zvrchovaného aktu oslavy Boha, ktorý ho učinil z ničoho. A tak on, najvyšší a večný Kňaz, vstupujúc prostredníctvom svojej krvi a svojho kríža do večnej svätyne, navracia celé vykúpené stvorenstvo Stvoriteľovi a Otcovi. Robí tak prostredníctvom kňazskej služby Cirkvi, na slávu Najsvätejšej Trojice. To je naozaj mysterium fidei, ktoré sa uskutočňuje v Eucharistii: svet, ktorý vyšiel z rúk Stvoriteľa, sa k nemu vracia, vykúpený Kristom.

9. Eucharistia, Kristova spásonosná prítomnosť v spoločenstvách veriacich a ich duchovný pokrm, je to najcennejšie, čo Cirkev môže mať na svojej ceste dejinami. To vysvetľuje starostlivú pozornosť, akú vždy venovala eucharistickému tajomstvu, pozornosť, ktorá významným spôsobom vyniká v dielach koncilov a pápežov. Ako neobdivovať doktrinálny výklad dekrétov o najsvätejšej Eucharistii, vyhlásených Tridentským koncilom? Tieto stránky po stáročia viedli tak teológiu, ako aj katechézu a doteraz sú dogmatickým východiskovým bodom stálej obnovy a rastu Božieho ľudu vo viere v Eucharistiu a v láske k nej. Chcel by som spomenúť tri encykliky, ktoré sú nám časovo bližšie: Mirae caritatis Leva XIII. (28. máj 1902) , Mediator Dei Pia XII. (20. november 1947) a Mysterium fidei Pavla VI. (3. september 1965).
I keď Druhý vatikánsky koncil nezverejnil osobitný dokument o eucharistickom tajomstve, na jeho rozličné aspekty poukazuje v dlhom rade svojich dokumentov, osobitne v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium a v konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium.
Ja sám som mal v prvých rokoch apoštolskej služby na Petrovej katedre možnosť apoštolským listom Dominicae cenae (24. februára 1980) uvažovať o niektorých aspektoch eucharistického tajomstva a o jeho vplyve na toho, kto je jeho vysluhovateľom. Dnes nadväzujem na túto niť so srdcom ešte väčšmi naplneným pohnutím a vďakou, akoby ozvenou žalmistových slov: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo“ (Ž 116, 12-13).

10. Zo strany Magistéria sa úloha ohlasovať stretla s vnútorným rastom kresťanskej komunity. Niet pochýb, že koncilová liturgická reforma priniesla veľké výhody pre uvedomelejšiu, aktívnejšiu a plodnejšiu účasť veriacich na svätej oltárnej obete. Okrem toho adorácia Najsvätejšej sviatosti každodenne nachádza široký priestor na toľkých miestach a stáva sa nevyčerpateľným zdrojom svätosti. Zbožná účasť veriacich na eucharistických procesiách na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je Pánovou milosťou, ktorá každý rok napĺňa radosťou tých, čo sa na nich zúčastňujú. A bolo by možné spomenúť aj iné pozitívne znamenia eucharistickej viery a lásky.
Žiaľ, povedľa týchto svetlých stránok nechýbajú ani tiene. Jestvujú miesta, kde možno pozorovať takmer úplné zanechanie eucharistickej úcty a adorácie. K tomu sa v jednom či druhom cirkevnom kontexte pripájajú formy nesprávnej úcty, ktoré ešte viac prispievajú k zastretiu pravej viery a katolíckej náuky o tejto obdivuhodnej sviatosti. Občas sa objavuje značne reduktívne chápanie eucharistického tajomstva. Ak stratí svoju obetnú hodnotu, pozerá sa naň ako na niečo, čo nepresahuje význam a hodnotu bratského stretnutia a stolovania. Okrem toho sa niekedy zastiera nevyhnutnosť služobného kňazstva, ktoré sa opiera o apoštolskú postupnosť, a sviatostnosť Eucharistie sa zužuje na samotnú účinnosť ohlasovania. Stadiaľto pochádzajú aj niektoré ekumenické praktiky, ktoré napriek veľkodušným úmyslom a v protiklade s disciplínou, ktorou Cirkev vyjadruje svoju vieru, opúšťajú eucharistickú prax. Ako nevyjadriť pre všetky tieto dôvody hlbokú bolesť? Eucharistia je priveľký dar, než aby mohla znášať nejasnosti a zužovanie jej významu.
Dúfam, že táto moja encyklika bude môcť účinne prispieť k rozptýleniu doktrinálnych nejasností a neprijateľných praktík, aby Eucharistia mohla naďalej žiariť v celej kráse svojho tajomstva.