PRVÁ KAPITOLA
TAJOMSTVO VIERY
11. „Pán Ježiš v tú noc, keď bol
zradený" (1 Kor 11, 23), ustanovil eucharistickú obetu
svojho tela a svojej krvi. Slová apoštola Pavla nás
vovádzajú do dramatických okolností, v
ktorých sa zrodila Eucharistia. Tá nesie v sebe nezmazateľne
vpísanú udalosť Pánovho utrpenia a smrti. Je nielen
jeho pripomenutím, ale aj sviatostným sprítomnením.
Je to obeta kríža, ktorá sa opakuje po stáročia.
Túto pravdu dobre vyjadrujú slová, ktorými v
latinskom obrade veriaci odpovedajú na kňazovu výzvu
„Hľa, tajomstvo viery“, keď hovoria: „Smrť tvoju, Pane,
zvestujeme!“
Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden
spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov
dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj
jeho diela spásy. Tá nie je ohraničená v minulosti,
lebo „všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a
pretrpel za všetkých ľudí, má účasť
na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy“.
Keď Cirkev slávi Eucharistiu, pamiatku smrti a zmŕtvychvstania
svojho Pána, táto ústredná udalosť
spásy sa stáva reálne prítomná a
„uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“.
Táto obeta je taká rozhodujúca pre spásu
ľudského rodu, že ju Ježiš Kristus uskutočnil a
vrátil sa k Otcovi až potom, keď nám zanechal
prostriedok, ako mať na tejto obete účasť, akoby sme boli
pri nej prítomní. Každý veriaci tak môže
mať účasť na tomto dare a neprestajne čerpať z
tohto prameňa duchovné ovocie. Túto vieru, z ktorej
žili kresťanské generácie počas
storočí, neustále zdôrazňovalo Magistérium
Cirkvi s radostnou vďakou za taký nevýslovný dar.
Túžim ešte raz pripomenúť túto pravdu,
skláňajúc sa s vami, moji najmilší bratia a sestry,
v adorácii pred týmto tajomstvom: veľkým tajomstvom,
tajomstvom milosrdenstva. Čo viac mohol Ježiš pre nás
urobiť? Skutočne, v Eucharistii nám prejavuje lásku,
ktorá je "až do krajnosti" (porov. Jn 13, 1),
lásku, ktorá nepozná mieru.
12. Tento aspekt univerzálnej
lásky sviatosti Eucharistie je založený na slovách
samotného Spasiteľa. Keď ju ustanovoval, nepovedal len „toto
je moje telo“, „toto je moja krv“, ale dodal: „ktoré sa obetuje za
vás…, ktorá sa vylieva za vás“ (porov. Lk 22, 19-20).
Nevyhlásil iba, že to, čo im dáva jesť a piť,
je jeho telo a jeho krv, ale navyše vyjadril jeho obetnú hodnotu,
čím učinil sviatostným spôsobom
prítomnú jeho obetu, ktorá sa mala uskutočniť na
kríži o niekoľko hodín neskôr na spásu
všetkých. „Omša je súčasne a neoddeliteľne
obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a
posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a
jeho krvi.“
Cirkev neustále žije z vykupiteľskej obety a pristupuje k nej
nielen prostredníctvom spomienky, plnej viery, ale aj
skutočným kontaktom, pretože táto obeta sa stáva
súčasnou, sviatostne sa sprítomňuje v každom
spoločenstve, ktoré ju obetuje rukami vysväteného
služobníka. Takto Eucharistia prináša
dnešným ľuďom zmierenie, ktoré Kristus dosiahol
raz navždy pre ľudstvo všetkých čias. V
skutočnosti „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna
jediná obeta“ . Výstižne to vyjadril už
svätý Ján Zlatoústy: „My obetujeme vždy toho istého
Baránka, a nie jedného dnes a iného zajtra, ale vždy
toho istého. Preto obeta je vždy jediná. (…) Aj my dnes
obetujeme tú istú obetu, ktorá bola obetovaná a
ktorá sa nikdy nestrávi.“
Omša sprítomňuje obetu kríža, nepridáva sa
k nej ani ju neznásobuje. To, čo sa opakuje, je „slávenie
spomienky“ (memorialis demonstratio) tejto obety, čím sa Kristova
jediná a úplná vykupiteľská obeta stáva
stále aktuálna v čase. Obetná povaha
eucharistického tajomstva nemôže byť teda
chápaná ako niečo samostatné, nezávislé
od kríža alebo len s nepriamym vzťahom k obete
Kalvárie.
13. V sile svojho intímneho
vzťahu s obetou Golgoty je Eucharistia obetou v pravom zmysle slova a
nielen vo všeobecnosti, akoby išlo o jednoduché darovanie sa
Krista ako duchovného pokrmu veriacim. Dar Kristovej lásky a
poslušnosti až do krajnosti (porov. Jn 10, 17-18) je predovšetkým
darom jeho Otcovi. Iste, je to dar v náš prospech, pre celé
ľudstvo (porov. Mt 26, 28; Mk 14, 24; Lk 22, 20; Jn 10, 15), no dar
predovšetkým Otcovi: „Otec prijal túto obetu a odplatil toto
bezhraničné darovanie sa svojho Syna, ktorý sa stal „poslušným
až na smrť” (Flp 2, 8) svojím otcovským
darovaním sa, t. j. darom nového, nesmrteľného
života v zmŕtvychvstaní.“
Kristus tým, že daroval Cirkvi svoju obetu, zároveň
chcel prijať za svoju aj duchovnú obetu Cirkvi, ktorá je
povolaná obetovať s Kristovou obetou aj samu seba. Čo sa
týka všetkých veriacich, Druhý vatikánsky
koncil učí: „Účasťou na eucharistickej obete,
prameni a vrchole celého kresťanského života,
obetujú Bohu božskú obetu a s ňou aj samých
seba."
14. Kristova Pascha popri Kristovom
utrpení a smrti zahŕňa aj jeho zmŕtvychvstanie. To je to,
čo nám pripomína zvolanie ľudu po premenení:
„... a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame.“ Eucharistická obeta
totiž nesprítomňuje len tajomstvo Spasiteľovho utrpenia a
smrti, ale aj tajomstvo jeho vzkriesenia, v ktorom obeta nachádza svoj
vrchol. Len ako živý a vzkriesený sa Kristus môže
v Eucharistii stať „chlebom života“ (Jn 6, 35.48), „živým
chlebom“ (Jn 6, 51). Svätý Ambróz to pripomína
novokrstencom ako aplikáciu udalosti vzkriesenia na ich život: „Ak
je dnes Kristus tvoj, on pre teba vstáva z mŕtvych
každý deň.“ Svätý Cyril Alexandrijský
zdôrazňoval, že účasť na svätých
tajomstvách je „pravé vyznanie a spomienka, že
Ježiš zomrel a vrátil sa do života pre nás a v
náš prospech“.
15. Sviatostné
sprítomnenie Kristovej obety vo svätej omši, korunovanej jeho
vzkriesením, zahŕňa najosobitnejšiu
prítomnosť, ktorá - ak použijeme slová Pavla VI.
– „sa volá reálnou nie v exkluzívnom zmysle, akoby
iné neboli reálne, ale antonomáziou, pretože je
podstatná a jej mocou sa Kristus, Bohočlovek, celý
stáva prítomným“. Tak sa nám opäť
predkladá vždy platná náuka Tridentského
koncilu: „Premenením chleba a vína sa uskutočňuje zmena
celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a
celá podstata vína na podstatu jeho krvi. Táto zmena sa vo
svätej Katolíckej cirkvi vhodným a primeraným
spôsobom nazýva transsubstanciácia - prepodstatnenie.“
Eucharistia je skutočne mysterium fidei, tajomstvo, ktoré presahuje
naše myslenie a môže byť prijaté len vo viere, ako
to často pripomínajú patristické katechézy o
tejto božskej sviatosti: „Neviď“ - povzbudzuje svätý
Cyril Jeruzalemský – „v chlebe a víne jednoduché
prirodzené prvky, pretože Pán povedal doslovne, že
sú jeho telom a krvou; viera ťa o tom uisťuje, i keď ti
zmysly hovoria iné.“
„Adoro te devote, latens Deitas,“ spievame dodnes s Anjelským
učiteľom. Zoči-voči tomuto tajomstvu lásky
zakúša ľudská myseľ svoje hranice. To nám
vysvetľuje, ako počas stáročí táto pravda
podnecovala teológiu do namáhavého úsilia
porozumieť mu. Je to chvályhodné úsilie, o to
užitočnejšie a výrečnejšie, o čo je
schopnejšie spojiť uplatňovanie kritického myslenia so
„živým obsahom viery“ Cirkvi, ktorý je zahrnutý
zvlášť v „charizme istoty pravdy“ jej Magistéria a vo
„vnútornej inteligencii duchovných vecí“ , ktorú
dosahujú predovšetkým svätí. Zostáva
hranica, na ktorú poukázal Pavol VI.: „Každé
teologické vysvetlenie, ktoré sa pokúša
nejakým spôsobom preniknúť do tohto tajomstva, aby
mohlo zostať v zhode s katolíckou vierou, musí zachovať
ako istotu, že v objektívnej realite - nezávisle od
nášho ducha - chlieb a víno prestali po premenení
existovať, lebo od tej chvíle sú úctyhodným
telom a krvou Pána Ježiša, aby boli reálne pred nami
pod sviatostnými časťami chleba a vína.“
16. Spásonosná
pôsobnosť tejto obety sa v plnosti uskutočňuje, keď
sa prijíma Pánovo telo a krv. Eucharistická obeta je
svojou povahou zameraná na hlboké spojenie nás veriacich s
Kristom prostredníctvom svätého prijímania:
prijímame jeho samého, ktorý sa obetoval za nás,
jeho telo, ktoré za nás odovzdal na kríži, jeho krv,
ktorú vylial „za všetkých, na odpustenie hriechov“ (Mt 26,
28). Pripomíname si jeho slová: „Ako mňa poslal
živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude
žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). Sám Ježiš nás
uisťuje, že takéto spojenie, ktoré on sám
potvrdil ako analógiu života Najsvätejšej Trojice, sa
opravdivo uskutočňuje. Eucharistia je pravá hostina, na ktorej sa Kristus dáva ako
pokrm. Keď Ježiš prvýkrát spomenul tento pokrm,
poslucháči zostali prekvapení a dezorientovaní.
Priviedli ho k tomu, aby podčiarkol objektívnu pravdivosť
svojich slov: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť
telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe
život“ (Jn 6, 53). Pritom nejde o metaforický pokrm: „Lebo moje
telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 55).
17. Prostredníctvom prijímania jeho
tela a krvi nám Kristus odovzdáva aj svojho Ducha.
Svätý Efrém píše: „Nazval chlieb svojím
živým telom, naplnil ho samým sebou a svojím Duchom.
(…) A ten, čo ho je s vierou, je Oheň a Ducha. (…) Vezmite a jedzte z
neho všetci, jedzte s tým istým Duchom Svätým.
Pretože to je skutočne moje telo a ten, čo ho je, bude
žiť naveky.“ Cirkev prosí o tento Boží dar,
základ všetkých ostatných darov, v eucharistickej
epikléze. V Božskej liturgii svätého Jána
Zlatoústeho napríklad čítame: „Vzývame
ťa, prosíme ťa, pokorne ťa žiadame: zošli
svojho Ducha na nás všetkých a na tieto dary (…), aby boli
pre tých, čo budú mať na nich účasť,
očistením duše, odpustením hriechov, spoločenstvom
s Duchom Svätým.“ A v Rímskom misáli celebrant
prosí: „... a všetkých, ktorí sa živíme
telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli v
Kristovi jedno telo a jeden duch.“ Tak v nás Kristus s darom svojho tela
a svojej krvi rozmnožuje dar svojho Ducha, ktorý bol na nás
vyliaty už krstom a ktorého sme prijali ako pečať vo
sviatosti birmovania.
18. Zvolanie, ktoré ľud vyslovuje po
premenení, sa právom uzatvára pripomenutím eschatologického
pohľadu, ktorý charakterizuje eucharistické slávenie
(porov. 1 Kor 11, 26): „kým očakávame jeho druhý
príchod.“ Eucharistia je nasmerovaná k večnému cieľu
a už teraz dáva zakúšať radosť z naplnenia
Kristovho prísľubu (porov. Jn 15, 11); v istom zmysle je
anticipáciou neba, „závdavku budúcej slávy“. V
Eucharistii všetko vyjadruje dôveryplné
očakávanie „blaženej nádeje a príchod
nášho Spasiteľa, Ježiša Krista“. Ten, čo sa v
Eucharistii živí Kristom, nemusí čakať, kým
bude na druhom svete, aby prijal večný život: vlastní
ho už tu na zemi, s prvotinami budúcej plnosti, ktorá sa
bude týkať človeka v jeho celistvosti. V Eucharistii
totiž prijímame aj garanciu vzkriesenia nášho tela na
konci sveta: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný
život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54).
Táto záruka budúceho vzkriesenia pochádza zo
skutočnosti, že telo Syna človeka, ktoré sa nám
dáva za pokrm, je jeho oslávené telo po vzkriesení.
Možno povedať, že Eucharistiou sa pretvára na tajomstvo
vzkriesenia. Preto svätý Ignác Antiochijský
právom definoval eucharistický chlieb ako „liek
nesmrteľnosti, protilátku smrti“.
19. Eschatologické smerovanie, ktoré
vychádza z Eucharistie, vyjadruje a posilňuje spoločenstvo s
oslávenou Cirkvou. Nie náhodou sa vo východných
anaforách a v latinských eucharistických modlitbách
vždy s úctou spomína Mária, vždy Panna, Matka
nášho Boha a Pána Ježiša Krista, anjeli,
svätí apoštoli, slávni mučeníci a
všetci svätí. To je aspekt Eucharistie, ktorý si
zaslúži, aby sme naň poukázali: keď slávime
Baránkovu obetu, spájame sa s nebeskou liturgiou a
pripájame sa k tomu nesmiernemu množstvu, ktoré volá:
„Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne,
a Baránkovi!“ (Zjv 7, 10). Eucharistia je skutočne brána,
ktorou sa nad zemou otvára nebo. Je lúčom slávy a
nebeského Jeruzalema, ktorý preniká temnoty
nášho života a vrhá svetlo na našu cestu.
20. Významným dôsledkom
eschatologického zamerania, vlastným Eucharistii, je aj
skutočnosť, že dáva podnety na ceste dejinami tým,
že vkladá semeno živej nádeje v každodennom
úsilí, ktorým sa veriaci venujú svojim
úlohám. Ak totiž kresťanský pohľad vedie k
tomu, aby sme pozerali na „nové nebo“ a „novú zem“ (porov. Zjv
21, 1), to nezoslabuje ale podnecuje náš zmysel pre zodpovednosť
za súčasnú zem. Naliehavo túžim
poukázať na to už na začiatku nového
milénia, aby sa kresťania cítili viac ako doteraz
zaviazaní nezanedbávať úlohy spojené s ich
pozemským občianstvom. Ich úlohou je prispieť svetlom
Evanjelia k budovaniu sveta, aby bol stavaný na mieru človeka a
plne zodpovedal Božím plánom.
Jestvuje mnoho problémov, ktoré zatemňujú horizont
našich čias. Stačí pomyslieť na
nástojčivú potrebu pracovať pre vec mieru,
klásť do vzťahov medzi národmi solídne
predpoklady spravodlivosti a solidarity, brániť ľudský
život od jeho počatia až po prirodzený koniec. A čo
povedať o toľkých protirečeniach „globalizovaného“
sveta, kde – zdá sa -, slabí, malí a
najchudobnejší majú len malú nádej? To je
svet, v ktorom musí zažiariť kresťanská
nádej! Aj preto chcel Pán zostať s nami v Eucharistii,
vpisujúc do tejto jeho obetnej a spoluúčastnej
prítomnosti prísľub ľudstva obnoveného jeho
láskou. Je významné, že tam, kde synoptici hovoria o
ustanovení Eucharistie, Jánovo evanjelium opisuje udalosť
umývania nôh, podávajúc tak ilustráciu
hlbokého významu Eucharistie; udalosť, v ktorej sa
Ježiš stáva učiteľom spoločenstva a služby
(porov. Jn 13, 1-20). Apoštol Pavol za seba vyhlasuje, že je
„nehodné“ kresťanskej komunity mať účasť na
Pánovej večeri, ak by sa to dialo v atmosfére
rozdelení a nezáujmu o chudobných (porov. 1 Kor 11, 17-22.
27-34). Ohlasovať Pánovu smrť, až „kým
nepríde“ (1 Kor 11, 26), je pre tých, čo majú
účasť na Eucharistii, aj úlohou meniť život,
aby sa v istom zmysle stal „eucharistickým“. Práve toto ovocie
premeny existencie a úloha zmeniť svet podľa evanjelia
ukazujú v plnej žiare eschatologický náboj
eucharistického slávenia a pravého
kresťanského života: „Príď, Pane
Ježišu!“ (Zjv 22, 20).
|