TRETIA KAPITOLA

APOŠTOLSKOSŤ EUCHARISTIE A CIRKVI

26. Ak, ako som uviedol, Eucharistia buduje Cirkev a bez Cirkvi nemožno sláviť Eucharistiu, potom z toho vyplýva, že medzi Cirkvou a Eucharistiou existuje najužšie spojenie. To je pravda až do tej miery, že na eucharistické tajomstvo môžeme vzťahovať to, čo hovoríme o Cirkvi, keď v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery vyznávame, že je „jedna, svätá, katolícka a apoštolská“. Jedna a katolícka je aj Eucharistia. Ona je aj svätá - je Najsvätejšou sviatosťou. No teraz chceme upriamiť pozornosť predovšetkým na jej apoštolskosť.

27. Keď Katechizmus Katolíckej cirkvi vysvetľuje, že Cirkev je apoštolská, čiže založená na apoštoloch, špecifikuje trojitý význam tohto výrazu. Prvým významom je to, že „bola a je postavená ,na základe apoštolov" (Ef 2, 20), svedkov, ktorých si sám Kristus vyvolil a poveril misijným poslaním“. Aj základom Eucharistie sú apoštoli nie preto, že by táto sviatosť nesiahala až k samému Kristovi, ale preto, lebo ju Ježiš zveril apoštolom a oni ju odovzdali svojim nástupcom až po nás. Je v kontinuite s konaním apoštolov, poslušných Pánovmu príkazu, že Cirkev počas stáročí slávi Eucharistiu.
Druhý význam, ktorý o apoštolskosti Cirkvi naznačuje Katechizmus, je, že „s pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, chráni a odovzdáva ďalej učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov". Eucharistia je apoštolská aj v tomto druhom zmysle, lebo sa slávi v súlade s vierou apoštolov. Magistérium Cirkvi pri rozličných príležitostiach v priebehu dvojtisícročných dejín ľudu Novej zmluvy spresňovalo náuku o Eucharistii aj preto, aby nadobudla presnú terminológiu a uchovala apoštolskú vieru v toto vznešené tajomstvo. Ich viera zostáva nezmenená a pre Cirkev je podstatné, aby takou aj zotrvala.

28. Cirkev je napokon apoštolská aj v tom zmysle, že „až do Kristovho návratu ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú v ich pastierskom úrade: prostredníctvom kolégia biskupov, ktorému pomáhajú kňazi, v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi“. Sviatosť posvätného stavu nutne zahŕňa nástupníctvo po apoštoloch v ich pastoračnom poslaní, čiže neprerušenú reťaz, ktorá siaha až k počiatkom; teda platné biskupské vysviacky. Táto postupnosť je nevyhnutná, aby tu bola Cirkev v pravom a plnom zmysle.
Eucharistia vyjadruje aj tento zmysel apoštolskosti. Veď ako učí Druhý vatikánsky koncil, „veriaci na základe ich kráľovského kňazstva pristupujú k eucharistickej obete“, no je to služobný kňaz, ktorý „koná eucharistickú obetu v osobe Krista a obetuje ju Bohu v mene celého ľudu“. Preto Rímsky misál spresnil, že výlučne kňaz môže vyslovovať slová eucharistickej modlitby, kým ľud sa k nemu pripája vo viere a v mlčaní.

29. Výraz, ktorý opakovane používa Druhý vatikánsky koncil, že „služobný kňaz koná eucharistickú obetu v Kristovej osobe“, bol už dobre zakorenený v náuke pápežov. Ako som mal možnosť ujasniť pri inej príležitosti, „in persona Christi znamená viac než v mene alebo v zastúpení Krista. In persona: teda v osobitnej, sviatostnej identifikácii s najvyšším a večným Kňazom, pôvodcom a podstatným subjektom tejto jeho vlastnej obety, v ktorej ho v skutočnosti nikto nemôže nahradiť“. Služba kňazov, ktorí prijali sviatosť posvätného stavu v pláne spásy, aký si Kristus vybral, dokazuje, že Eucharistia, ktorú slávia, je darom radikálne presahujúcim moc spoločenstva, a preto je nenahraditeľná na platné spojenie eucharistickej konsekrácie s obetou kríža a Poslednou večerou.
Spoločenstvo zhromažďujúce sa na slávení Eucharistie absolútne nutne potrebuje vysväteného kňaza, ktorý mu predsedá, aby sa mohlo stať skutočne eucharistickým. Na druhej strane, spoločenstvo nie je v stave samo si dať vysväteného služobníka. On je darom, ktorý toto spoločenstvo prijíma prostredníctvom biskupskej postupnosti siahajúcej až po apoštolov. Je to biskup, kto prostredníctvom sviatosti posvätného stavu ustanovuje nového kňaza a udeľuje mu moc premieňať Eucharistiu. Preto „eucharistické tajomstvo sa nesmie sláviť v žiadnom spoločenstve bez ordinovaného kňaza, ako to výslovne učí Štvrtý lateránsky koncil".

30. Náuka Katolíckej cirkvi o kňazskej službe vo vzťahu k Eucharistii, ako aj náuka o eucharistickej obete boli v posledných desaťročiach objektom plodného dialógu v prostredí ekumenického hnutia. Musíme vzdávať vďaky Najsvätejšej Trojici, že sa v tomto ohľade dosiahol významný pokrok a zblíženie, ktoré sú dôvodom nádeje na budúcnosť v plnom prežívaní viery. Stále však zostáva platná pripomienka koncilu týkajúca sa cirkevných spoločenstiev, ktoré vznikli na Západe v 16. storočí a po ňom a oddelili sa od Katolíckej cirkvi: „Cirkevné spoločenstvá, ktoré sú od nás oddelené, hoci im chýba plná jednota s nami pochádzajúca z krstu a hoci veríme že oni, zvlášť preto, že im chýba sviatosť posvätného rádu, si nezachovali pravú a úplnú podstatu eucharistického tajomstva, predsa len, keď si pri Večeri Pánovej konajú spomienku na Pánovu smrť a vzkriesenie, vyznávajú, že spoločenstvo s Kristom znamená život a očakávajú jeho slávny príchod.“
Preto sa veriaci katolíci, aj keď rešpektujú náboženské presvedčenia týchto svojich oddelených bratov, nemôžu zúčastňovať na prijímaní rozdávanom počas ich slávení, aby nepodporili nejasné chápanie povahy Eucharistie a v dôsledku toho aby sa nezmenšila povinnosť jasne vydávať svedectvo o pravde. To by napokon len spomalilo cestu k plnej viditeľnej jednote. Podobne nemožno pomýšľať na nahradenie nedeľnej svätej omše ekumenickými pobožnosťami slova alebo spoločnými modlitbovými stretnutiami s kresťanmi, ktorí patria do spomínaných spoločenstiev, prípadne účasťou na ich liturgickej službe. Takéto slávenia a stretnutia, samozrejme chvályhodné, ak sa konajú za vhodných okolností, pripravujú na vytúžené plné eucharistické spoločenstvo, no nemôžu ho nahradiť.
Skutočnosť, že moc konsekrovať Eucharistiu bola zverená len biskupom a kňazom, neznamená pre zvyšok Božieho ľudu nejaké obmedzenie, lebo v spoločenstve jedného Kristovho tela, ktorým je Cirkev, je tento dar daný na osoh všetkým.

31. Ak je Eucharistia vrcholom a centrom života Cirkvi, podobne je ním aj v kňazskej službe. Preto s vďakou voči Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi, opätovne potvrdzujem, že Eucharistia je „základný a ústredný dôvod existencie sviatosti kňazstva, ktorá sa skutočne zrodila vo chvíli ustanovenia Eucharistie a spolu s ňou“.
Pastoračné aktivity kňazov sú rôznorodé. Ak si k tomu predstavíme sociálne a kultúrne podmienky súčasného sveta, ľahko pochopíme, aké veľké nebezpečenstvo rozptýlenosti vo veľkom množstve rozmanitých úloh im hrozí. Druhý vatikánsky koncil vyzdvihol pastoračnú lásku ako jednotiace puto ich života a ich aktivít. Táto pastoračná láska - dodáva koncil – „pramení predovšetkým z eucharistickej obety, ktorá je stredobodom a koreňom celého života kňaza“. Vidíme teda, aké je dôležité pre duchovný život kňaza aj pre dobro Crkvi a sveta uskutočňovať koncilové odporučenie denne sláviť Eucharistiu, „ktorá je vždy aktom Krista a jeho Cirkvi, aj vtedy, keď nie je možné, aby sa na nej zúčastnili veriaci“. Takýmto spôsobom je kňaz schopný zvíťaziť nad každým pokušením rozptýlenia, nachádzajúc v eucharistickej obete pravý stred svojho života a svojej služby, duchovnú energiu potrebnú na to, aby mohol plniť rozličné pastoračné úlohy. Jeho dni sa tak stanú skutočne eucharistickými.
Z centrálneho významu Eucharistie v živote a službe kňazov pochádza aj jej ústredný význam v pastorácii v prospech kňazských povolaní. Predovšetkým preto, lebo prosba o povolania v nej nachádza miesto maximálneho spojenia s modlitbou Krista, najvyššieho a večného Kňaza; ale aj preto, lebo pozorná starostlivosť o eucharistickú službu zo strany kňazov, spojená s povzbudzovaním do vedomej, aktívnej a plodnej účasti veriacich na Eucharistii, vytvára účinný príklad a je stimulom na veľkodušnú odpoveď mladých na Božie volanie. Boh si často poslúži práve príkladom horlivej pastoračnej lásky niektorého kňaza, aby zasial a rozvinul v srdci mladého človeka semeno volania na kňazstvo.

32. To všetko jasne dokazuje, aká bolestná a vzdialená od normálneho stavu je situácia, keď kresťanskej komunite - hoci sa pre počet a rôznosť veriacich nazýva farnosťou - chýba kňaz, ktorý by ju viedol. Farnosť je totiž spoločenstvom pokrstených, ktorí vyjadrujú a potvrdzujú svoju identitu predovšetkým slávením eucharistickej obety. To si však vyžaduje prítomnosť kňaza, ktorému jedine prináleží obetovať Eucharistiu in persona Christi. Keď v komunite chýba kňaz, právom sa hľadá nejaká náhrada, aby mohli pokračovať nedeľné slávenia. Rehoľníci a laici, ktorí vedú svojich bratov a sestry v modlitbe, takto chvályhodne uskutočňujú spoločné kňazstvo všetkých veriacich, založené na milosti krstu. Takéto riešenia však treba považovať iba za provizórne, kým komunita čaká na kňaza.
Sviatostná neúplnosť týchto slávení musí podnecovať celé spoločenstvo predovšetkým do toho, aby sa s ešte väčšou horlivosťou modlilo, nech Pán pošle robotníkov do svojej žatvy (porov. Mt 9, 38); a musí ich tiež podnecovať do toho, aby zaangažovali aj všetky ostatné základné prvky primeranej pastorácie povolaní, avšak bez upadnutia do pokušenia hľadať riešenie aj za cenu zníženia morálnych a formačných kvalít, ktoré sa požadujú od kandidátov na kňazstvo.

33. Ak bola pre nedostatok kňazov zverená účasť na pastoračnej starostlivosti o niektorú farnosť nevysväteným veriacim, nech si títo vždy uvedomujú, že - ako učí Druhý vatikánsky koncil – „nie je možné formovať nejaké kresťanské spoločenstvo bez toho, aby malo za svoj základ a prameň slávenie najsvätejšej Eucharistie“. Im teda patrí aj povinnosť uchovávať v komunite živý hlad po Eucharistii, ktorý vedie k tomu, aby sa usilovali nepremeškať ani jednu príležitosť na slúženie svätej omše, využívajúc aj príležitostnú prítomnosť kňaza, ktorému v jej slúžení nebráni cirkevné právo