ŠTVRTÁ KAPITOLA
EUCHARISTIA A CIRKEVNÉ SPOLOČENSTVO
34. Mimoriadne zasadanie Biskupskej synody v roku 1985 identifikovalo
práve v „ekleziológii spoločenstva“ ústrednú a
základnú myšlienku dokumentov Druhého
vatikánskeho koncilu. Cirkev putujúca na tejto zemi je
povolaná udržiavať a napomáhať tak
spoločenstvo s Bohom – Trojicou, ako aj spoločenstvo medzi veriacimi.
Na tento cieľ jej slúži Božie slovo a sviatosti,
predovšetkým Eucharistia, z ktorej Cirkev „stále žije a
rastie“ a v ktorej zároveň vyjadruje samu seba. Nie náhodou
sa výraz communio stal jedným z pomenovaní tejto
vznešenej sviatosti. (communio znamená prijímanie, ako aj
spoločenstvo - pozn. prekl.)
Eucharistia sa teda javí ako vrchol všetkých
sviatostí, lebo privádza k dokonalosti spoločenstvo s Bohom
Otcom prostredníctvom identifikácie s jednorodeným Synom
pôsobením Ducha Svätého. S dôvtipom viery
vyjadroval túto pravdu jeden z významných autorov
byzantskej tradície: v Eucharistii „viac než vo
všetkých ostatných sviatostiach je tajomstvo
(spoločenstva) také dokonalé, že vedie k vrcholu
všetkých dobier: tu je vrcholný bod všetkých
ľudských túžob, lebo tu dosahujeme Boha a Boh sa
spája s nami v najdokonalejšej jednote“. Práve preto je
vhodné v duši neustále pestovať túžbu po
eucharistickej sviatosti. Tu sa zrodila prax duchovného
prijímania, šťastne rozšírená v Cirkvi a
odporúčaná svätými učiteľmi
duchovného života. Svätá Terézia
Ježišova napísala: „Keď nepristupujete k
prijímaniu a nezúčastňujete sa na omši,
môžete prijímať duchovne, čo je veľmi
výhodné… Tak prijmete veľa z lásky nášho
Pána.“
35. Dôvodom slávenia
Eucharistie však nesmie byť len rozvoj spoločenstva,
ktoré predpokladá ako jestvujúce, aby ho upevňovalo a
viedlo k dokonalosti. Najsvätejšia sviatosť vyjadruje puto
spoločenstva tak v neviditeľnom rozmere, kde nás v Kristovi
pôsobením Ducha Svätého spája s Otcom a medzi
sebou navzájom, ako aj vo viditeľnom rozmere, ktorý
zahŕňa spoločenstvo v náuke apoštolov,
sviatostí a v hierarchickom usporiadaní. Hlboký
vnútorný vzťah, ktorý jestvuje medzi
neviditeľnými a viditeľnými prvkami cirkevného
spoločenstva, je základom Cirkvi ako sviatosti spásy. Len v
tomto kontexte je možné legitímne slávenie
Eucharistie a pravá účasť na nej. Z toho vyplýva
potreba vlastná samotnej Eucharistii - aby sa slávila v
spoločenstve a konkrétne v integrite svojich zväzkov.
36. Neviditeľné
spoločenstvo – i keď svojou povahou je v procese stáleho rastu
-, ktorým sme sa stali „účastnými na Božej
prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4), a v praktizovaní čností viery,
nádeje a lásky. Len tak jestvuje pravé spoločenstvo s
Otcom, so Synom a s Duchom Svätým. Nestačí len viera,
potrebné je vytrvať v posväcujúcej milosti a
láske, zostávajúc v lone Cirkvi s „telom“ i so „srdcom“ ;
teda to, čo svätý Pavol vyjadril slovami „viera činná
skrze lásku“ (Gal 5, 6).
Integritou neviditeľných vnútorných zväzkov sa
myslí morálny stav pre kresťanov, ktorí chcú
mať plnú účasť na Eucharistii a
prijímať Kristovo telo a krv. Túto povinnosť im
pripomína ten istý apoštol Pavol upozornením: „Nech teda
človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z
kalicha“ (1 Kor 11, 28). Svätý Ján Zlatoústy silou
svojej výrečnosti povzbudzuje veriacich: „Aj ja
povznášam môj hlas, nalieham, prosím a
zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto
posvätnému stolu s nečistým a so skazeným
svedomím. Takéto prijímanie nikdy nemožno
považovať za pravé prijímanie (communio), aj keď
sa tisíckrát dotkneme Kristovho tela, ale znamená
odsúdenie, muky a vzrast trestov.”
V tejto línii Katechizmus Katolíckej cirkvi právom
stanovuje: „Kto si je vedomý ťažkého hriechu,
musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať
sviatosť zmierenia.“ Chcel by som preto pripomenúť, že v
Cirkvi platí a vždy bude platiť norma, ktorou
Tridentský koncil konkretizoval prísne napomenutie apoštola
Pavla, keď tvrdí, že na hodné prijatie Eucharistie
„musí predchádzať vyznanie hriechov, keď si je
človek vedomý ťažkého hriechu.“
37. Eucharistia a spoveď
sú dve sviatosti, ktoré sú navzájom úzko
späté. Ak Eucharistia sprítomňuje vykupiteľskú
obetu kríža, sviatostne ju predlžujúc, znamená
to, že z nej vyplýva aj trvalá požiadavka na
obrátenie, osobná odpoveď na výzvu, ktorou sa
svätý Pavol obracia na kresťanov v Korinte: „V Kristovom mene
prosíme: Zmierte sa s Bohom!" (2 Kor 5, 20). Ak teda kresťana
ťaží vo svedomí ťažký hriech,
pokánie prostredníctvom sviatosti zmierenia sa stáva
záväznou cestou umožňujúcou plnú
účasť na eucharistickej obete.
Keďže ide o hodnotenie svedomia, úsudok o stave milosti sa
týka, prirodzene, samého zainteresovaného. V
prípade vonkajšieho správania, ktoré je
závažne, viditeľne a trvalo v protiklade s morálnymi
normami, Cirkev sa vo svojej pastoračnej starostlivosti o poriadok v
spoločenstve a z úcty k tejto sviatosti musí
cítiť povolaná zasiahnuť. Na túto
situáciu jasnej morálnej indisponovanosti sa vzťahuje norma
Kódexu kánonického práva o nepripustení k
eucharistickému prijímaniu tých, „ktorí
tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu“.
38. Cirkevné
spoločenstvo, ako som už spomenul, je aj viditeľné a
vyjadruje sa vo vzťahoch, ktoré vymenúva samotný
koncil, keď učí: „Sú plne včlenení do
spoločenstva Cirkvi tí, čo majúc Ducha
Svätého, prijímajú neporušenú celú
jej štruktúru a všetky prostriedky spásy, ktoré
sú v nej ustanovené, a v jej viditeľnom organizme sú
zjednotení s Kristom - ktorý ju vedie prostredníctvom
najvyššieho veľkňaza a biskupov - putami vyznávania
viery, sviatosťami, ako aj cirkevnou správou a spoločenstvom."
Keďže Eucharistia je najvyšším sviatostným
prejavom spoločenstva Cirkvi, vyžaduje si, aby bola
slávená v kontexte úplnosti aj vonkajších
vzťahov spoločenstva. Osobitným spôsobom, lebo je
„zavŕšením duchovného života a cieľom všetkých
sviatostí“, si Eucharistia vyžaduje, aby boli putá
spoločenstva vo sviatostiach, osobitne v krste a kňazskej vysviacke,
reálnymi. Nie je možné dať sväté
prijímanie osobe, ktorá nie je pokrstená alebo odmieta
úplnú pravdu viery o eucharistickom tajomstve. Kristus je pravda
a vydáva svedectvo pravde (porov. Jn 14, 6; 18, 37), preto sviatosť
jeho tela a krvi nepripúšťa pretvárky.
39. Okrem toho, pre samotnú
povahu cirkevného spoločenstva a vzťahu, ktorý
má k nemu sviatosť Eucharistie, treba pripomenúť,
že „eucharistická obeta, i keď sa vždy slávi v
určitom konkrétnom spoločenstve, nikdy nie je
slávením iba tohto spoločenstva: tým, že
prijíma Pánovu eucharistickú prítomnosť,
prijíma celý dar spásy a tak sa aj prejavuje, hoci v
pretrvávajúcej viditeľnej partikularite, ako obraz a
pravá prítomnosť Cirkvi, ktorá je jedna,
svätá, katolícka a apoštolská“. Z toho
vyplýva, že skutočne eucharistické spoločenstvo sa
nemôže stiahnuť samo do seba, akoby bolo
sebestačné, ale musí byť v zhode so
všetkými ostatnými katolíckymi spoločenstvami.
Cirkevné spoločenstvo eucharistického zhromaždenia je
spoločenstvom s vlastným biskupom a s rímskym
pápežom. Biskup je totiž viditeľným
princípom a základom jednoty vo svojej partikulárnej
cirkvi. Bolo by teda veľkým nepochopením, ak by sa
sviatosť, ktorá je výsostne sviatosťou jednoty Cirkvi,
slávila bez pravého spoločenstva s biskupom.
Svätý Ignác Antiochijský napísal: „Nech sa
považuje za istú len tá Eucharistia, ktorá sa
koná pod biskupom alebo tým, ktorému on dal na to poverenie.“
Pretože „rímsky pápež, ako Petrov nástupca, je
trvalým a viditeľným princípom a základom
jednoty tak biskupov, ako aj množstva veriacich“, spoločenstvo s
ním je vnútornou požiadavkou slávenia eucharistickej
obety. Tu pramení veľká pravda, vyjadrená v liturgii
rozličnými spôsobmi: „Každé slávenie
Eucharistie sa koná nielen v jednote s vlastným biskupom, ale aj
s pápežom, s biskupským zborom, s celým klérom
a so všetkým ľudom. Každé platné
slávenie Eucharistie vyjadruje toto všeobecné spoločenstvo
s Petrom a s celou Cirkvou alebo sa na ňu objektívne
odvoláva, ako je to v prípade kresťanských
cirkví oddelených od Ríma.“
40. Eucharistia tvorí spoločenstvo a
vychováva k spoločenstvu. Svätý Pavol napísal
korintským veriacim, ako veľmi sú ich roztržky,
ktoré sa objavujú pri eucharistických zhromaždeniach,
v protiklade s tým, čo slávia - s Pánovou
večerou. V dôsledku toho ich vyzval, aby sa zamysleli nad pravou
podstatou Eucharistie a tak sa vrátili k pravému bratskému
duchu (porov. 1 Kor 11, 17-34). Účinný ohlas tejto
požiadavky vidíme u svätého Augustína,
ktorý - pripomínajúc apoštolove slová „Vy ste
Kristovo telo a jednotlivo ste údy" (1 Kor 12, 27) -
poznamenáva: „Ak vy ste jeho telo a jeho údy, na Pánovom
stole je položené to, čo je vaše tajomstvo; áno,
vy prijímate to, čo je vaše tajomstvo.“ A z tohto
konštatovania vyvodzuje: „Kristus Pán (…) posvätil na obetnom
stole tajomstvo nášho pokoja a našej jednoty. Kto
prijíma tajomstvo jednoty, ale nezachováva zväzky pokoja,
neprijíma sviatosť vo svoj prospech, ale ako dôkaz proti sebe
samému.“
41. Táto osobitná účinnosť v
napomáhaní spoločenstva, ktorá je vlastná
Eucharistii, je jedným z dôvodov významu nedeľnej
svätej omše. O nej a o ostatných dôvodoch, ktoré
ju činia základom života Cirkvi a jednotlivých
veriacich, som sa zastavil v apoštolskom liste o svätení nedele
Dies Domini, pripomínajúc medziiným, že pre veriacich
je účasť na svätej omši povinnosťou - okrem
prípadu vážnej prekážky -, a tak sa na pastierov
kladie z toho vyplývajúca úloha ponúknuť
všetkým efektívnu možnosť naplniť toto
prikázanie. Neskôr, v apoštolskom liste Novo millennio
ineunte, keď som načrtával pastoračnú cestu Cirkvi
na začiatku tretieho tisícročia, chcel som položiť
osobitný dôraz na nedeľnú Eucharistiu,
zdôrazňujúc jej účinnosť pri tvorení
spoločenstva. „Svätá omša“ - napísal som – „je privilegovaným
miestom, kde sa spoločenstvo trvale zvestuje a pestuje. Práve
prostredníctvom účasti na Eucharistii sa Deň
Pána stáva aj Dňom Cirkvi, ktorá tak môže
účinným spôsobom plniť svoju úlohu
sviatosti jednoty.“
42. Chrániť a napomáhať cirkevné
spoločenstvo je úlohou každého veriaceho, ktorý
nachádza v Eucharistii ako sviatosti jednoty Cirkvi oblasť
osobitnej starostlivosti. Ešte v konkrétnejšej podobe a s väčšou
zodpovednosťou sa táto oblasť týka pastierov Cirkvi,
každého podľa vlastného stupňa a vlastného
cirkevného úradu. Preto Cirkev stanovila normy, ktoré
slúžia na to, aby napomáhali časté a
plodné pristupovanie k eucharistickému stolu, ako aj vymedzila
objektívne podmienky, v ktorých nemožno prijímanie
udeľovať. Starostlivosť v napomáhaní ich
verného zachovávania sa stáva praktickým
vyjadrením lásky k Eucharistii a k Cirkvi.
43. V prospech toho, aby sme Eucharistiu považovali za
sviatosť cirkevného spoločenstva, je argument, na ktorý
pre jeho dôležitosť nesmieme zabúdať: myslím
na jej vzťah s ekumenickým úsilím. Všetci
musíme ďakovať Najsvätejšej Trojici za to, že
mnohých veriacich zo všetkých častí sveta sa v
posledných desaťročiach dotkla vrúcna túžba
po jednote medzi všetkými kresťanmi. Druhý
vatikánsky koncil na začiatku dekrétu o ekumenizme v tom
vidí osobitný Boží dar. Bola to
účinná milosť, ktorá dala do pohybu aj
nás, synov Katolíckej cirkvi, ako aj našich bratov z iných
cirkví a cirkevných spoločenstiev.
Túžba po méte jednoty nás podnecuje
obrátiť pohľad na Eucharistiu, ktorá je
najvyššou sviatosťou jednoty Božieho ľudu tým,
že je jej náležitým vyjadrením a
nevyčerpateľným zdrojom. Pri slávení
eucharistickej obety Cirkev vznáša svoje prosby k Bohu, Otcovi
milosrdenstva, aby svojim veriacim daroval plnosť darov Ducha
Svätého, aby sa stali v Kristovi jedno telo a jeden duch. Keď
predkladá túto modlitbu Otcovi svetla, od ktorého
pochádza „každý dobrý údel, každý
dokonalý dar“ (Jak 1, 17), Cirkev verí v jej
účinnosť, lebo sa modlí v spojení s Kristom,
hlavou a ženíchom, ktorý si prisvojuje volanie svojej
nevesty a spája ho so svojou vykupiteľskou obetou.
44. Práve preto, že jednota Cirkvi - ktorú
Eucharistia uskutočňuje prostredníctvom obety a
účasti na Pánovom tele a krvi - si bezvýhradne
vyžaduje úplné spoločenstvo vo zväzkoch
vyznávania viery, sviatostí a cirkevnej správy, nie je
možné koncelebrovať túto eucharistickú liturgiu,
kým sa nevytvorí integrita uvedených zväzkov.
Podobná koncelebrácia by nebola platným prostriedkom a
mohla by sa naopak prejaviť ako prekážka pri dosahovaní
plného spoločenstva, zdôrazňujúc zmysel odstupu
od cieľa a vnášajúc nejasnosť do jednej alebo
druhej pravdy viery alebo posilňujúc ju. Cesta k plnej jednote sa
nemôže uskutočňovať inak ako v pravde.
Cirkevný zákon príslušným zákazom
nenecháva priestor na neistotu, v úcte rešpektujúc
morálnu normu vyhlásenej Druhým vatikánskym
koncilom.
Rád by som však poukázal na to, čo som dodal v
encyklike Ut unum sint, keď som sa vyjadril k nemožnosti mať
účasť na eucharistickom prežívaní:
„Avšak túžobne si želáme spoločne
sláviť Eucharistiu Pána a už toto želanie bude
spoločnou oslavou a spoločnou prosebnou modlitbou. Spoločne sa
obraciame na Otca, a to čoraz viac len jedným srdcom.“
45. Ak v nijakom prípade nie je právoplatná
koncelebrácia, pokiaľ chýba plné spoločenstvo,
to isté neplatí, čo sa týka rozdávania
svätého prijímania v mimoriadnych okolnostiach osobám
patriacim k cirkvám a cirkevným spoločenstvám,
ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou
cirkvou. Vtedy je totiž kritériom nutnosť postarať sa o
vážnu duchovnú potrebu na večnú spásu
jednotlivých veriacich, a nie na uskutočňovanie intercommunia,
nemožného, kým sa plne nevytvoria viditeľné
zväzky cirkevného spoločenstva.
Týmto smerom sa pohol Druhý vatikánsky koncil, keď
ustanovil vzťah, ktorý možno udržiavať s
východnými kresťanmi, ktorí sú bona fide
oddelení od Katolíckej cirkvi, spontánne
žiadajú prijať Eucharistiu od katolíckeho
vysluhovateľa a sú dobre disponovaní. Tento postup bol
ratifikovaný oboma kódexami, v ktorých sa s
patričnými prispôsobeniami počíta aj s
prípadom iných, nielen východných kresťanov,
ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou
cirkvou.
46. V encyklike Ut unum sint som aj ja prejavil ocenenie tohto
ustanovenia, ktoré umožňuje postarať sa o spásu
duší s primeraným rozlišovaním: „V tejto
súvislosti je dôvodom radosti spomenúť si, že
katolícki kňazi môžu v určitých
ojedinelých prípadoch vysluhovať sviatosť Eucharistie,
pokánia alebo pomazania chorých iným kresťanom,
ktorí síce ešte nie sú v plnom spoločenstve s
Katolíckou cirkvou, ale túžobne si želajú
prijať sviatosti, prosia o ne a vyznávajú vieru, akú
v týchto sviatostiach vyznáva Katolícka cirkev.
Opačne zase sa v určitých prípadoch za
zvláštnych okolností môžu katolíci
obrátiť s prosbou o prijatie týchto sviatostí na
duchovných tých cirkví, kde sa platne vysluhujú.“
Je potrebné pozorne sledovať tieto podmienky, ktoré
sú neodvolateľné, i keď ide o jednotlivé presne
určené prípady, pretože odmietnutie jednej alebo
viacerých právd o týchto sviatostiach, a medzi nimi tej,
ktorá sa týka nevyhnutnosti služobného kňazstva
na to, aby boli platné, robí žiadateľa
nedisponovaným na ich platné prijatie. A platí to aj
naopak: veriaci katolík nemôže prijať Eucharistiu v
komunite, ktorej chýba platná sviatosť
posvätného stavu.
Verné zachovávanie celku smerníc ustanovených v
tejto problematike je prejavom a zároveň garanciou tak lásky
k Ježišovi Kristovi v Najsvätejšej sviatosti, ako aj k
bratom iného kresťanského vyznania, voči ktorým
sme zaviazaní svedectvom pravdy, rovnako ako voči samému
dielu napomáhania jednoty.
|