PIATA KAPITOLA
UMENIE A PROSTREDIE SLÁVENIA EUCHARISTIE
47. Kto číta v synoptických
evanjeliách opis ustanovenia Eucharistie, zostane prekvapený
jednoduchosťou a zároveň „vážnosťou“, s akou
Ježiš cez Poslednú večeru ustanovuje túto
veľkú sviatosť. Jestvuje udalosť, ktorá je v
určitom zmysle prelúdiom: pomazanie v Betánii. Istá
žena, ktorú Ján identifikuje s Máriou, Lazárovou
sestrou, vyliala na Ježišovu hlavu nádobku
voňavého nardového oleja, čo vyvolalo u
učeníkov - zvlášť u Judáša (porov. Mt
26, 8; Mk 14, 4; Jn 12, 4) - protestnú reakciu, akoby bolo také
gesto vzhľadom na potreby chudobných neodpustiteľným
rozhadzovaním. No Ježišovo hodnotenie je úplne
opačné. Bez toho, žeby niečo ubral z povinnosti
lásky voči biednym, ktorým sa učeníci vždy
budú musieť venovať –„veď chudobných máte
vždy medzi sebou" (Mt 26, 11; Mk 14, 7; porov. Jn 12, 8) -, on
vidí blízku udalosť vlastnej smrti i vlastného
pochovania a oceňuje toto pomazanie ako anticipáciu úcty,
ktorej bude jeho telo hodné aj po smrti, neoddeliteľne
viazané také, aké je, na tajomstvo jeho osoby.
Opis v synoptických evanjeliách pokračuje úlohou,
ktorú Ježiš dáva učeníkom, aby pripravili
veľkú miestnosť, potrebnú na zjedenie
veľkonočného baránka (porov. Mk 14, 15; Lk 22, 12), a
rozprávaním o ustanovení Eucharistie. Umožňuje
nám aspoň čiastočne vidieť rámec
židovských zvykov pri veľkonočnej večeri až po
zaspievanie chválospevu (porov. Mt 26, 30; Mk 14, 26). Opis nám
vedomým a slávnostným spôsobom - i keď v
obmenách rozličných tradícií – ponúka
slová, ktoré Ježiš povedal nad chlebom a vínom,
pričom on sám použil konkrétne vyjadrenia
darované telo a preliata krv. Všetky tieto podrobnosti nám
evanjelisti rozprávajú vo svetle praxe lámania chleba,
ktorá už bola ustálená v prvotnej Cirkvi. No je
isté, že od samotného Ježišovho
prežívania udalosť Zeleného štvrtka evidentne
nesie črty liturgickej citlivosti, formovanej starozákonnou
tradíciou a pripravenej premeniť sa na kresťanské
slávenie v súlade s novým obsahom Veľkej noci.
48. Tak ako žena, ktorá pomazala Ježiša v
Betánii, Cirkev sa nebála „rozhadzovať“, investovať to
najlepšie zo svojich zásob, aby vyjadrila svoj adorujúci
úžas nad nesmiernym darom Eucharistie. Nemenej ako prví
učeníci, poverení pripraviť veľkú
miestnosť, sa aj Cirkev počas stáročí v meniacich
sa kultúrach cítila podnecovaná sláviť
Eucharistiu v podmienkach hodných takého veľkého
tajomstva. V línii Ježišových slov a gest,
rozvíjajúc dedičstvo judaizmu, sa zrodila
kresťanská liturgia. Veď čo by mohlo stačiť na
náležité prijatie daru, ktorý božský
Ženích robí zo seba samého pre svoju nevestu Cirkev,
dávajúc jednotlivým generáciám veriacich
obetu, ktorú raz navždy obetoval na kríži, a
stávajúc sa pokrmom všetkých veriacich? Ak si logika
stolovania vyžaduje rodinnosť, Cirkev nikdy nepodľahla
pokušeniu banalizovať túto „familiárnosť“ so
svojím Ženíchom, zabúdajúc, že on je aj
Pán a že spoločné stolovanie vždy zostáva
obetnou hostinou, poznačenou krvou vyliatou na Golgote.
Eucharistická hostina je skutočne posvätená hostina, v
ktorej jednoduchosť znamení skrýva hĺbky Božej
svätosti: „O Sacrum convivum, in quo Christus sumitur!“ Chlieb,
ktorý sa láme na našich oltároch, dáva
nám v našich podmienkach pútnikov na všetkých
cestách sveta panis angelorum, anjelský chlieb, ku ktorému
nemožno pristúpiť inak než s pokorou stotníka z
evanjelia: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“ (Mt 8, 8;
Lk 7, 6).
49. V duchu tohto vznešeného zmyslu pre tajomstvo
možno pochopiť, ako sa viera Cirkvi v eucharistické tajomstvo
vyjadrovala počas dejín nielen v dôraze na
vnútorný postoj zbožnosti, ale aj celým radom
vonkajších prejavov, zameraných na to, aby
pripomínali a zdôrazňovali veľkosť slávenej
udalosti. Z tohto sa zrodila cesta, ktorá postupne viedla k vytvoreniu
osobitného štatútu úpravy eucharistickej liturgie,
rešpektujúc rozličné legitímne ustanovené
cirkevné tradície. Na tomto základe sa rozvinulo aj
bohaté umelecké dedičstvo. Architektúra,
sochárstvo, maliarstvo, hudba, ktoré sa dali viesť
kresťanským tajomstvom, v Eucharistii priamo alebo nepriamo
našli motív veľkej inšpirácie.
Tak to bolo napríklad s architektúrou, ktorá, len čo
to historické okolnosti dovolili, zažila prechod od
pôvodných eucharistických miest v domus (príbytkoch)
kresťanských rodín k slávnym bazilikám
prvých storočí, k majestátnym katedrálam
stredoveku až po veľké či malé chrámy,
ktoré postupne posiali územia, kam sa rozšírilo
kresťanstvo. Formy oltárov a svätostánkov sa
rozvíjali v liturgických priestoroch, postupne sledujúc
nielen vonkajšie motívy, ale aj podnety presného
chápania tajomstva. To isté možno povedať o
posvätnej hudbe, len čo si pomyslíme na
inšpirované gregoriánske nápevy, na
toľkých a často veľkých autorov, ktorí sa
zžili s textami svätej omše. Nevyniká azda
obrovské množstvo kvalitných diel a výrobkov umeleckých
remesiel v oblasti predmetov a paramentov používaných pri
eucharistickom slávení?
Možno povedať, že Eucharistia formujúc Cirkev a
spiritualitu, mala zároveň silný vplyv na kultúru,
osobitne v estetickej oblasti.
50. V tomto úsilí zachytiť adoráciu
tajomstva, v rituálnej a estetickej perspektíve v istom zmysle
súťažili medzi sebou kresťania Východu a
Západu. Ako nevzdať vďaky Pánovi
zvlášť za prínos, ktorý dalo
kresťanské umenie veľkými architektonickými a
maliarskymi dielami grécko-byzantskej tradície a celej
geografickej oblasti slovanskej kultúry? Na Východe si
posvätné umenie zachovalo osobitne silný zmysel pre
tajomstvo, podnecujúc umelcov chápať snahu o vytvorenie
krásna nielen ako prejav génia, ale aj ako autentickú
službu viere. Jeho tvorcovia vysoko presiahli ponad samotné
technické stvárnenie a vedeli sa učenlivo otvoriť vanutiu
Božieho Ducha.
Lesk architektúr a mozaík na kresťanskom Východe a
Západe je všeobecným dedičstvom veriacich a samy v sebe
nesú túžbu, ba povedal by som zálohu žiadanej
plnosti spoločenstva vo viere a v liturgickom slávení. To
predpokladá a vyžaduje si, ako na slávnej Rubľovovej
maľbe, Cirkev hlboko eucharistickú, v ktorej účasť
na Kristovom tajomstve v lámanom chlebe je akoby ponorená do
nevýslovnej jednoty troch božských osôb, robiac zo
samotnej Cirkvi ikonu Trojice.
V tejto perspektíve umenia, usilujúceho sa všetkými
svojimi prvkami vyjadriť zmysel Eucharistie podľa náuky
Cirkvi, je potrebné venovať všetku pozornosť
kritériám, ktoré usmerňujú budovanie a výzdobu
posvätných priestorov. Tvorivý priestor, ktorý Cirkev
vždy vytvárala, je široký, ako to dokazujú
dejiny a ako som aj sám zdôraznil v Liste umelcom.
Posvätné umenie musí však byť
charakterizované svojou schopnosťou primerane vyjadriť
tajomstvo prijaté v plnosti viery Cirkvi a podľa
pastoračných usmernení predložených kompetentnou
autoritou. To platí tak pre výtvarné umenia, ako aj pre
posvätnú hudbu.
51. To, čo sa odohralo v krajinách antickej
kristianizácie v oblasti posvätného umenia a liturgickej
disciplíny, sa rozvíja aj na kontinentoch, kde je
kresťanstvo mladšie. Druhý vatikánsky koncil si ako
orientáciu osvojil zdravú a potrebnú inkulturáciu.
Na početných pastoračných cestách som mal
možnosť vo všetkých častiach sveta pozorovať,
akou vitalitou sa vyznačuje eucharistické slávenie v
kontakte s formami, štýlmi a citlivosťou rozmanitých
kultúr. Prispôsobiac sa menlivým podmienkam času a
priestoru, Eucharistia ponúka pokrm nielen jednotlivcom, ale aj
celým národom a vytvára kresťansky
inšpirované kultúry.
Je však potrebné, aby sa táto dôležitá
činnosť prispôsobovania konala v stálom vedomí
nevysloviteľného tajomstva, s ktorým je povolaná
konfrontovať sa každá generácia. Poklad je
príliš veľký a cenný na to, aby bolo
možné podstúpiť riziko jeho ochudobnenia alebo
poškodenia experimentmi či praktikami zavedenými bez
pozorného overenia zo strany kompetentných cirkevných
autorít. Ústredné miesto eucharistického tajomstva
je také dôležité, že si vyžaduje, aby sa
potrebné overenie konalo v úzkom vzťahu so Svätou
stolicou. Ako som napísal v posynodálnej apoštolskej
exhortácii Ecclesia in Asia, „podobná spolupráca má
podstatný význam, lebo posvätná liturgia vyjadruje a
slávi jedinú vieru, vyznávanú všetkými,
a ako dedičstvo celej Cirkvi nemôže byť
determinovaná miestnymi cirkvami izolovanými od
univerzálnej Cirkvi“.
52. Z uvedeného možno pochopiť
veľkú zodpovednosť, akú majú pri
slávení Eucharistie najmä kňazi, ktorým
prináleží predsedať mu in persona Christi, zaručujúc
svedectvo a službu spoločenstva nielen komunite, ktorá
má priamu účasť na slávení, ale aj
všeobecnej Cirkvi, ktorá je povolaná vždy, keď ide
o Eucharistiu. Je potrebné vyjadriť žiaľ nad tým,
že najmä počnúc rokmi pokoncilovej liturgickej reformy,
pre zle pochopený zmysel kreativity a prispôsobenia
nechýbali vybočenia, ktoré mnohým spôsobili
utrpenie. Istá reakcia na „formalizmus“ viedla niektorých,
zvlášť v istých oblastiach, považovať
„formy“, ktoré si osvojila veľká liturgická
tradícia Cirkvi a jej Magistérium, za nezáväzné,
a zavádzať inovácie, ktoré neboli autorizované
a často boli úplne nevyhovujúce.
Cítim preto ako svoju povinnosť vysloviť vrúcnu
žiadosť, aby sa pri eucharistickom slávení s
veľkou vernosťou zachovávali liturgické predpisy.
Sú konkrétnym vyjadrením autentickej ekleziality
Eucharistie; to je ich najhlbší zmysel. Liturgia nie je
súkromným vlastníctvom ani celebranta, ani komunity, v
ktorej sa tajomstvá slávia. Apoštol Pavol bol
nútený obrátiť sa plamennými slovami na
komunitu v Korinte pre vážne nedostatky v ich slávení
Eucharistie, ktoré viedli k roztržkám (skísmata -
schizmy) a vytváraniu siekt (_airéseis - heréza), porov. 1
Kor 11, 17-34. Aj v našich časoch by mala byť opäť
objavená vernosť liturgickým predpisom a
chápaná ako odlesk a svedectvo jednej a všeobecnej Cirkvi,
ktorá sa stáva prítomnou pri každom
slávení Eucharistie. Kňaz, ktorý slúži
svätú omšu verne podľa liturgických predpisov, a
komunita, ktorá sa im prispôsobuje, tichým, no
výrečným spôsobom dokazujú svoju lásku k
Cirkvi. Práve preto, aby som posilnil tento hlboký zmysel
liturgických predpisov, požiadal som kompetentné
dikastériá Rímskej kúrie, aby pripravili
osobitný dokument na túto dôležitú tému,
aj s odkazmi na podklady právneho charakteru. Nikto nesmie
podceňovať tajomstvo, zverené do našich rúk: je
príliš veľké, aby si niekto mohol dovoliť
nakladať s ním podľa svojich predstáv, ktoré by
nezodpovedali posvätnej povahe a univerzálnej dimenzii tohto
tajomstva.
|