ŠIESTA KAPITOLA
V ŠKOLE MÁRIE, „EUCHARISTICKEJ" ŽENY
53. Ak chceme objaviť intímny vzťah,
ktorý spája Cirkev s Eucharistiou v celom jeho bohatstve,
nemôžeme zabudnúť na Máriu, Matku a vzor Cirkvi.
V apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae, poukazujúc na
Najsvätejšiu Pannu ako na Učiteľku kontemplácie Kristovej
tváre, zaradil som medzi tajomstvá svetla aj ustanovenie Eucharistie.
Mária nás naozaj môže viesť k tejto
Najsvätejšej sviatosti, lebo má k nej hlboký
vzťah.
Evanjelium o tejto téme na prvý pohľad mlčí. V
opise ustanovenia Eucharistie na Zelený štvrtok večer, sa o
Márii nehovorí. Vieme však, že bola
prítomná medzi apoštolmi, ktorí „jednomyseľne
zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1, 14) - v prvom spoločenstve
zhromaždenom po nanebovstúpení Pána v
očakávaní Turíc. Jej prítomnosť určite
nemohla chýbať pri eucharistických sláveniach medzi
veriacimi prvej kresťanskej generácie, ktorí sa vytrvalo
zúčastňovali „na lámaní chleba“ (Sk 2, 42).
Máriin vzťah k Eucharistii však okrem jej účasti
na eucharistickej hostine možno nepriamo naznačiť v
súvise s jej vnútorným postojom. Mária je žena
„eucharistická“ celým svojím životom. Cirkev, hľadiac
na Máriu ako na svoj vzor, je povolaná nasledovať ju aj v
jej vzťahu k tomuto najsvätejšiemu tajomstvu.
54. Mysterium fidei! Ak je Eucharistia tajomstvom viery,
ktorá natoľko prevyšuje náš intelekt, že
nás núti plne sa odovzdať Božiemu slovu, nikto
nám nemôže byť v podobnom postoji takou pevnou oporou a
vodkyňou ako Mária. Naše opakovanie Kristovho gesta pri
Poslednej večeri pri napĺňaní jeho poslania „Toto robte
na moju pamiatku!“ sa zároveň stáva prijatím
Máriinho pozvania, aby sme ho bez váhania poslúchli:
„Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5). Materinskou
starostlivosťou, ktorú Mária prejavila na svadbe v
Káne Galilejskej, akoby nám hovorila: „Neváhajte, dôverujte
slovám môjho Syna. On, ktorý bol schopný
premeniť vodu na víno, je rovnako schopný učiniť z
chleba a vína svoje telo a svoju krv, odovzdávajúc v tomto
tajomstve veriacim živú pamiatku svojej Paschy, aby sa tak pre nich
stal chlebom života."
55. Mária uskutočňovala svoju
eucharistickú vieru ešte skôr, ako bola Eucharistia
ustanovená, a to pre samotnú skutočnosť, že
ponúkla svoje panenské lono na vtelenie Božieho Slova.
Keď Eucharistia poukazuje na utrpenie a vzkriesenie, zároveň
je v kontinuite s vtelením. Mária pri zvestovaní
počala Božieho Syna aj v jeho fyzickej prítomnosti s telom a
krvou, anticipujúc v sebe to, čo sa sviatostne
uskutočňuje v každom veriacom, ktorý prijíma pod
spôsobom chleba a vína Pánovo telo a krv.
Jestvuje teda hlboká analógia medzi fiat, ktorým
Mária odpovedala na anjelove slová, a amen, ktoré
vyslovuje každý veriaci, keď prijíma Pánovo
telo. Od Márie sa žiadalo, aby uverila, že ten, ktorý
sa v nej počal pôsobením Ducha Svätého, bol Božím
Synom (porov. Lk 1, 30-35). V kontinuite s vierou Panny Márie sa od
nás v eucharistickom tajomstve žiada, aby sme uverili, že ten
istý Ježiš, Boží Syn a Syn Márie, sa
stáva s celým svojím božsko-ľudským
bytím prítomný pod znakmi chleba a vína.
„Blahoslavená, ktorá uverila“ (Lk 1, 45): Mária v
tajomstve vtelenia anticipovala aj eucharistickú vieru Cirkvi. Keď
pri navštívení nesie v svojom lone Slovo, ktoré sa
stalo telom, istým spôsobom sa stáva
svätostánkom - prvým svätostánkom v
dejinách -, kde Boží Syn, ešte neviditeľný
ľudským očiam, umožňuje Alžbete adorovať
ho, akoby vyžaroval svoje svetlo cez Máriine oči a hlas. A nie
je vari Máriin unesený pohľad, keď kontempluje
tvár práve narodeného Ježiša, ktorého
drží vo svojom náručí, nedosiahnuteľným
vzorom lásky, ktorým sa musí inšpirovať
každé naše eucharistické spoločenstvo?
56. Mária si celým svojím životom v
Kristovej blízkosti, a nielen na Kalvárii, osvojila obetný
rozmer Eucharistie. Keď niesla dieťa Ježiša do
jeruzalemského chrámu, „aby ho predstavili Pánovi“ (Lk 2,
22), počula od starca Simeona predpoveď, že Dieťa bude
znamením protirečenia a jej vlastnú dušu prenikne
meč (porov. Lk 2, 34-35). Bola to predpoveď drámy
ukrižovaného Syna aj stabat Mater Panny Márie pod
krížom. Pripravujúc sa deň čo deň na
Kalváriu, Mária žije akýsi druh anticipovanej
Eucharistie, mohli by sme povedať duchovného prijímania
túžby a obety, ktoré bude mať svoje zavŕšenie
v spojení so Synom v jeho utrpení a ktoré sa potom
prejaví – ako pamiatke jeho umučenia - v poveľkonočnom
období v jej účasti na eucharistickom slávení,
ktorému budú predsedať apoštoli.
Môžeme si predstaviť pocity Panny Márie, keď
počúvala z úst Petra, Jána, Jakuba a iných
apoštolov slová Poslednej večere „Toto je moje telo,
ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22, 19)? To telo, ktoré
sa obetovalo a teraz je sprítomnené v sviatostných
znakoch, bolo to isté telo, ktoré sa počalo v jej lone!
Prijať Eucharistiu muselo pre Máriu znamenať akoby
opäť prijať vo svojom lone to srdce, ktoré bilo v
súlade s jej srdcom, a znovu prežívať to, čo sama
zakúsila pod krížom.
57. „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). V pamiatke
Kalvárie je prítomné všetko to, čo Kristus
vykonal svojím utrpením a smrťou. Nechýba tu teda ani
to, čo spravil vo vzťahu k svojej matke v náš prospech.
Jej tu totiž odovzdáva svojho milovaného učeníka
a v ňom aj každého z nás: „Žena, hľa, tvoj
syn!" Rovnako hovorí každému z nás: „Hľa,
tvoja matka!" (Jn 19, 26-27).
Žiť v Eucharistii pamiatku Kristovej smrti zahŕňa aj
stále prijímať tento dar. Znamená to vziať
podľa Jánovho príkladu so sebou tú, ktorá je
nám vždy znova darovaná ako Matka. Zároveň to
značí prijať úlohu pripodobňovať sa Kristovi,
dať sa do Matkinej školy a nechať sa ňou
sprevádzať. Mária je prítomná - s Cirkvou a
ako Matka Cirkvi - pri každom z našich eucharistických
slávení. Ak je medzi Cirkvou a Eucharistiou neoddeliteľný
vzťah, to isté treba povedať aj o vzťahu Márie a
Eucharistie. Aj preto je spomienka na Pannu Máriu už od
starobylých čias jednoznačne prítomná v
eucharistickom slávení tak na Východe ako Západe.
58. V Eucharistii sa Cirkev plne spája s Kristom a s jeho
obetou, osvojujúc si Máriinho ducha. To je skutočnosť,
ktorú si môžeme prehĺbiť čítaním
Magnifikatu v eucharistickej perspektíve. Eucharistia totiž, tak
ako Máriin chválospev, je predovšetkým chválou
a vzdávaním vďaky. Keď Mária zvolá
„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu,
mojom Spasiteľovi“, nesie vo svojom lone Ježiša. Chváli
Otca za Ježiša, no chváli ho aj v Ježišovi a s
Ježišom. A presne to je pravý eucharistický postoj.
Mária si zároveň spomína na veľké
činy, ktoré Boh vykonal v dejinách spásy podľa
prisľúbení daných otcom (porov. Lk 1, 55),
ohlasujúc obdivuhodný čin prekonávajúci
všetky ostatné - vykupiteľské vtelenie. V Magnifikate
je napokon prítomný aj eschatologický náboj
Eucharistie. Vždy, keď sa nám Boží Syn predstavuje
v „chudobe“ sviatostných znakov chleba a vína, je do sveta
zasiaty zárodok nových dejín, kde sú
„mocnári zosadení z trónov“ a „povýšení
ponížení“ (porov. Lk 1, 52). Mária spieva o
nových nebesiach a novej zemi, ktoré nachádzajú v
Eucharistii svoju anticipáciu a v istom zmysle svoj programový
plán. Ak Magnifikat vyjadruje Máriinu spiritualitu, nič
nám lepšie nepomáha žiť eucharistické
tajomstvo než táto spiritualita. Eucharistia je nám
daná, aby sa náš život, tak ako Máriin,
celý stal magnifikatom!
|