|
ZÁVER
59. „Ave, verum corpus
natum de Maria Virgine!" Pred niekoľkými rokmi som
slávil päťdesiate výročie môjho
kňazstva. Dnes zakúšam milosť môcť
ponúknuť Cirkvi túto encykliku o Eucharistii, a to na
Zelený štvrtok v roku, na ktorý pripadá dvadsiate
piate výročie mojej služby na Petrovom stolci. Robím
tak so srdcom plným vďačnosti. Viac než pol storočia
deň čo deň, od toho 2. novembra 1946, keď som slávil
moju prvú svätú omšu v krypte svätého
Leonarda v krakovskej wawelskej katedrále, sa moje oči
sústreďovali na hostiu a kalich, v ktorých sa spojili
čas a priestor a naživo sa predstavuje dráma Golgoty,
odhaľujúc svoju tajomnú súčasnosť.
Každý deň mohla moja viera rozpoznať v premenenom chlebe
a víne božského Pocestného, ktorý sa jedného
dňa pridal k dvom emauzským učeníkom, aby otvoril ich
oči svetlu a ich srdcia nádeji (porov. Lk 24, 13-35).
Dovoľte, moji najmilší bratia a sestry, aby som v hlbokom
zápale, sprevádzaný a posilňovaný vašou
vierou, vzdal moje svedectvo viery v najsvätejšiu Eucharistiu. „Ave,
verum corpus natum de Maria Virgine, vere passum, immolatum, in cruce pro
homine!“ Tu je poklad Cirkvi, srdce sveta, závdavok cieľa, po
ktorom túži každý človek, aj keď nevedome. Veľké
tajomstvo, ktoré nás iste presahuje a podrobuje ťažkej
skúške schopnosti našej mysle ísť ponad to,
čo sa javí zmyslom. Tu sa naše zmysly končia – „visus,
tactus, gustus in te fallitur“, hovorí sa v hymne Adoro te devote - a
nám stačí len viera zakotvená v Kristovom slove,
ktoré nám bolo odovzdané cez apoštolov. Dovoľte,
aby som ako Peter na záver eucharistickej reči v Jánovom
evanjeliu aj ja opakoval Kristovi v mene celej Cirkvi, v mene
každého z vás: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty
máš slová večného života“ (Jn 6, 68).
60. Na úsvite tohto nového tisícročia
sme my všetci synovia Cirkvi vyzvaní s obnoveným
nadšením kráčať kresťanským
životom. Ako som napísal v apoštolskom liste Novo millennio ineunte,
„nejde o to, aby sme našli nejaký ‚nový program’. Program tu
už máme: je tu už dvetisíc rokov a obsahuje ho
evanjelium a živá tradícia. Svoje ťažisko
má napokon v samom Kristovi, ktorého treba poznať,
milovať a nasledovať, aby sme mohli v ňom žiť
trojičným životom a pretvárať s ním dejiny
až po ich zavŕšenie v nebeskom Jeruzaleme“. Aktualizácia
tohto programu obnoveného nadšenia v kresťanskom živote
prechádza cez Eucharistiu.
Každé úsilie o svätosť, každá aktivita
zameraná na uskutočňovanie poslania Cirkvi, každé
napĺňanie pastoračných plánov musí
čerpať potrebnú silu z eucharistického tajomstva a
musí k nemu smerovať ako k svojmu vrcholu. V Eucharistii
máme Ježiša, máme jeho vykupiteľskú obetu,
máme jeho zmŕtvychvstanie, máme jeho dar Ducha
Svätého, máme adoráciu, poslušnosť a
lásku k Otcovi. Ak by sme zanedbali Eucharistiu, ako by sme sa mohli
dostať z našej núdze?
61. Eucharistické tajomstvo – obeta,
prítomnosť, hostina – nepripúšťa redukcie a
manipulácie. Je potrebné žiť ho v jeho integrite: aj
ako liturgickú udalosť, aj v intímnom rozhovore s
Ježišom hneď po prijatí Eucharistie, aj vo
chvíľach modlitieb eucharistickej adorácie mimo omše.
Vtedy sa pevne buduje Cirkev a vyjadruje sa to, čím skutočne
je: jedna, svätá, katolícka a apoštolská;
Boží ľud, chrám a rodina; Kristovo telo a nevesta
oživovaná Duchom Svätým; všeobecná sviatosť
spásy a hierarchicky usporiadané spoločenstvo.
Cesta, ktorou Cirkev prechádza v týchto prvých rokoch
tretieho tisícročia, je aj cestou obnoveného
ekumenického úsilia. Posledné desaťročia
druhého tisícročia, vrcholiace vo Veľkom jubileu,
nás posunuli týmto smerom, podnecujúc všetkých
pokrstených odpovedať na Ježišovu modlitbu „ut unum sint“
(Jn 17, 11). Je to dlhá cesta, plná prekážok,
ktoré presahujú ľudské schopnosti. No máme
Eucharistiu a pred ňou môžeme z hĺbky srdca
cítiť, že aj nám sú adresované tie
isté slová, ktoré počul prorok Eliáš:
„Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!“ (1 Kr
19, 7). Eucharistický poklad, ktorý nám Pán dal k
dispozícii, nás smeruje k cieľu plného
prežívania so všetkými bratmi, s ktorými
nás spája spoločný krst. Aby sme tento poklad
neroztratili, potrebné je rešpektovať požiadavky,
ktoré vyplývajú z toho, že ide o sviatosť
spoločenstva vo viere a v apoštolskej postupnosti.
Prisudzujúc Eucharistii vážnosť, ktorú si
zasluhuje, a pozorne sa snažiac dodržať všetky
požiadavky, dávame najavo, že sme si skutočne
vedomí veľkosti tohto daru. K tomu nás vyzýva
tradícia, ktorú už od prvých storočí
zachovávala kresťanská komunita, bdelá v
uchovávaní tohto pokladu. Podnecovaná láskou,
Cirkev sa usiluje odovzdať nasledujúcim kresťanským
generáciám vieru a náuku o eucharistickom tajomstve bez
toho, aby z nej stratila čo len čiastku. Nehrozí, že by
sme v starostlivosti o toto tajomstvo preháňali, lebo „v tejto
sviatosti je zahrnuté celé tajomstvo našej spásy“.
62. Najmilší bratia a sestry, vstúpme do
školy svätých, veľkých interpretov pravej
eucharistickej zbožnosti. V nich dosiahla teológia o Eucharistii
plnú krásu, prenesenú do života, je pre nás
nákazlivá a takpovediac zahrieva. Počúvajme
predovšetkým Najsvätejšiu Pannu, v ktorej sa viac
než v komkoľvek inom javí eucharistické tajomstvo ako
tajomstvo svetla. Hľadiac na ňu, spoznáme
pretvárajúcu silu, ktorú má Eucharistia. V nej
vidíme svet obnovený v láske. Keď ju kontemplujeme
ako vzatú do neba s dušou a telom, vidíme štrbinou
„nové nebo“ a „novú zem“, ktoré sa otvoria pred
našimi očami pri Kristovom druhom príchode. Eucharistia je ich
závdavkom a istým spôsobom anticipáciou:
„Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20).
V pokornom znamení chleba a vína, prepodstatnených na jeho
telo a krv, Kristus kráča s nami ako naša sila a viatikum a
robí nás svedkami nádeje pre všetkých. Ak si
pred týmto tajomstvom myseľ uvedomuje svoje limity, srdce
ožiarené svetlom Ducha Svätého tuší, ako sa
správať, ponoriac sa v adorácii do lásky bez hraníc.
Prisvojme si city svätého Tomáša,
najväčšieho teológa a zároveň
nadšeného ospevovateľa eucharistického Krista, a
dovoľme, aby sa aj naša duša otvorila v nádeji
kontemplácie tej méty, po ktorej túži naše
srdce, celé smädné po radosti a pokoji:
„Bone pastor, panis vere,
Iesu, nostri miserere...“
„Dobrý pastier, pravý chlieb,
Ježišu, zmiluj sa:
živ nás a ochraňuj,
veď nás k večným dobrám
v zemi žijúcich.
Ty, čo všetko môžeš a vieš,
ktorý nás živíš na zemi,
priveď svojich bratov
k nebeskému stolu
v radosti tvojich svätých.“
Dané v Ríme pri svätom Petrovi 17. apríla, na
Zelený štvrtok roku 2003, v dvadsiatom piatom roku môjho
pontifikátu, v Roku ruženca.
Ján Pavol II.
|