| Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library |
| Ioannes Paulus PP. II Ecclesia de Eucharistia IntraText CT - Text |
|
|
|
| PRVÁ KAPITOLA TAJOMSTVO VIERY 11. „Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený" (1 Kor 11, 23), ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi. Slová apoštola Pavla nás vovádzajú do dramatických okolností, v ktorých sa zrodila Eucharistia. Tá nesie v sebe nezmazateľne vpísanú udalosť Pánovho utrpenia a smrti. Je nielen jeho pripomenutím, ale aj sviatostným sprítomnením. Je to obeta kríža, ktorá sa opakuje po stáročia. Túto pravdu dobre vyjadrujú slová, ktorými v latinskom obrade veriaci odpovedajú na kňazovu výzvu „Hľa, tajomstvo viery“, keď hovoria: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme!“ Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy. Tá nie je ohraničená v minulosti, lebo „všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy“. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, pamiatku smrti a zmŕtvychvstania svojho Pána, táto ústredná udalosť spásy sa stáva reálne prítomná a „uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“. Táto obeta je taká rozhodujúca pre spásu ľudského rodu, že ju Ježiš Kristus uskutočnil a vrátil sa k Otcovi až potom, keď nám zanechal prostriedok, ako mať na tejto obete účasť, akoby sme boli pri nej prítomní. Každý veriaci tak môže mať účasť na tomto dare a neprestajne čerpať z tohto prameňa duchovné ovocie. Túto vieru, z ktorej žili kresťanské generácie počas storočí, neustále zdôrazňovalo Magistérium Cirkvi s radostnou vďakou za taký nevýslovný dar. Túžim ešte raz pripomenúť túto pravdu, skláňajúc sa s vami, moji najmilší bratia a sestry, v adorácii pred týmto tajomstvom: veľkým tajomstvom, tajomstvom milosrdenstva. Čo viac mohol Ježiš pre nás urobiť? Skutočne, v Eucharistii nám prejavuje lásku, ktorá je "až do krajnosti" (porov. Jn 13, 1), lásku, ktorá nepozná mieru. 12. Tento aspekt univerzálnej lásky sviatosti Eucharistie je založený na slovách samotného Spasiteľa. Keď ju ustanovoval, nepovedal len „toto je moje telo“, „toto je moja krv“, ale dodal: „ktoré sa obetuje za vás…, ktorá sa vylieva za vás“ (porov. Lk 22, 19-20). Nevyhlásil iba, že to, čo im dáva jesť a piť, je jeho telo a jeho krv, ale navyše vyjadril jeho obetnú hodnotu, čím učinil sviatostným spôsobom prítomnú jeho obetu, ktorá sa mala uskutočniť na kríži o niekoľko hodín neskôr na spásu všetkých. „Omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi.“ Cirkev neustále žije z vykupiteľskej obety a pristupuje k nej nielen prostredníctvom spomienky, plnej viery, ale aj skutočným kontaktom, pretože táto obeta sa stáva súčasnou, sviatostne sa sprítomňuje v každom spoločenstve, ktoré ju obetuje rukami vysväteného služobníka. Takto Eucharistia prináša dnešným ľuďom zmierenie, ktoré Kristus dosiahol raz navždy pre ľudstvo všetkých čias. V skutočnosti „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta“ . Výstižne to vyjadril už svätý Ján Zlatoústy: „My obetujeme vždy toho istého Baránka, a nie jedného dnes a iného zajtra, ale vždy toho istého. Preto obeta je vždy jediná. (…) Aj my dnes obetujeme tú istú obetu, ktorá bola obetovaná a ktorá sa nikdy nestrávi.“ Omša sprítomňuje obetu kríža, nepridáva sa k nej ani ju neznásobuje. To, čo sa opakuje, je „slávenie spomienky“ (memorialis demonstratio) tejto obety, čím sa Kristova jediná a úplná vykupiteľská obeta stáva stále aktuálna v čase. Obetná povaha eucharistického tajomstva nemôže byť teda chápaná ako niečo samostatné, nezávislé od kríža alebo len s nepriamym vzťahom k obete Kalvárie. 13. V sile svojho intímneho vzťahu s obetou Golgoty je Eucharistia obetou v pravom zmysle slova a nielen vo všeobecnosti, akoby išlo o jednoduché darovanie sa Krista ako duchovného pokrmu veriacim. Dar Kristovej lásky a poslušnosti až do krajnosti (porov. Jn 10, 17-18) je predovšetkým darom jeho Otcovi. Iste, je to dar v náš prospech, pre celé ľudstvo (porov. Mt 26, 28; Mk 14, 24; Lk 22, 20; Jn 10, 15), no dar predovšetkým Otcovi: „Otec prijal túto obetu a odplatil toto bezhraničné darovanie sa svojho Syna, ktorý sa stal „poslušným až na smrť” (Flp 2, 8) svojím otcovským darovaním sa, t. j. darom nového, nesmrteľného života v zmŕtvychvstaní.“ Kristus tým, že daroval Cirkvi svoju obetu, zároveň chcel prijať za svoju aj duchovnú obetu Cirkvi, ktorá je povolaná obetovať s Kristovou obetou aj samu seba. Čo sa týka všetkých veriacich, Druhý vatikánsky koncil učí: „Účasťou na eucharistickej obete, prameni a vrchole celého kresťanského života, obetujú Bohu božskú obetu a s ňou aj samých seba." 14. Kristova Pascha popri Kristovom utrpení a smrti zahŕňa aj jeho zmŕtvychvstanie. To je to, čo nám pripomína zvolanie ľudu po premenení: „... a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame.“ Eucharistická obeta totiž nesprítomňuje len tajomstvo Spasiteľovho utrpenia a smrti, ale aj tajomstvo jeho vzkriesenia, v ktorom obeta nachádza svoj vrchol. Len ako živý a vzkriesený sa Kristus môže v Eucharistii stať „chlebom života“ (Jn 6, 35.48), „živým chlebom“ (Jn 6, 51). Svätý Ambróz to pripomína novokrstencom ako aplikáciu udalosti vzkriesenia na ich život: „Ak je dnes Kristus tvoj, on pre teba vstáva z mŕtvych každý deň.“ Svätý Cyril Alexandrijský zdôrazňoval, že účasť na svätých tajomstvách je „pravé vyznanie a spomienka, že Ježiš zomrel a vrátil sa do života pre nás a v náš prospech“. 15. Sviatostné sprítomnenie Kristovej obety vo svätej omši, korunovanej jeho vzkriesením, zahŕňa najosobitnejšiu prítomnosť, ktorá - ak použijeme slová Pavla VI. – „sa volá reálnou nie v exkluzívnom zmysle, akoby iné neboli reálne, ale antonomáziou, pretože je podstatná a jej mocou sa Kristus, Bohočlovek, celý stáva prítomným“. Tak sa nám opäť predkladá vždy platná náuka Tridentského koncilu: „Premenením chleba a vína sa uskutočňuje zmena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celá podstata vína na podstatu jeho krvi. Táto zmena sa vo svätej Katolíckej cirkvi vhodným a primeraným spôsobom nazýva transsubstanciácia - prepodstatnenie.“ Eucharistia je skutočne mysterium fidei, tajomstvo, ktoré presahuje naše myslenie a môže byť prijaté len vo viere, ako to často pripomínajú patristické katechézy o tejto božskej sviatosti: „Neviď“ - povzbudzuje svätý Cyril Jeruzalemský – „v chlebe a víne jednoduché prirodzené prvky, pretože Pán povedal doslovne, že sú jeho telom a krvou; viera ťa o tom uisťuje, i keď ti zmysly hovoria iné.“ „Adoro te devote, latens Deitas,“ spievame dodnes s Anjelským učiteľom. Zoči-voči tomuto tajomstvu lásky zakúša ľudská myseľ svoje hranice. To nám vysvetľuje, ako počas stáročí táto pravda podnecovala teológiu do namáhavého úsilia porozumieť mu. Je to chvályhodné úsilie, o to užitočnejšie a výrečnejšie, o čo je schopnejšie spojiť uplatňovanie kritického myslenia so „živým obsahom viery“ Cirkvi, ktorý je zahrnutý zvlášť v „charizme istoty pravdy“ jej Magistéria a vo „vnútornej inteligencii duchovných vecí“ , ktorú dosahujú predovšetkým svätí. Zostáva hranica, na ktorú poukázal Pavol VI.: „Každé teologické vysvetlenie, ktoré sa pokúša nejakým spôsobom preniknúť do tohto tajomstva, aby mohlo zostať v zhode s katolíckou vierou, musí zachovať ako istotu, že v objektívnej realite - nezávisle od nášho ducha - chlieb a víno prestali po premenení existovať, lebo od tej chvíle sú úctyhodným telom a krvou Pána Ježiša, aby boli reálne pred nami pod sviatostnými časťami chleba a vína.“ 16. Spásonosná pôsobnosť tejto obety sa v plnosti uskutočňuje, keď sa prijíma Pánovo telo a krv. Eucharistická obeta je svojou povahou zameraná na hlboké spojenie nás veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania: prijímame jeho samého, ktorý sa obetoval za nás, jeho telo, ktoré za nás odovzdal na kríži, jeho krv, ktorú vylial „za všetkých, na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28). Pripomíname si jeho slová: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). Sám Ježiš nás uisťuje, že takéto spojenie, ktoré on sám potvrdil ako analógiu života Najsvätejšej Trojice, sa opravdivo uskutočňuje. Eucharistia je pravá hostina, na ktorej sa Kristus dáva ako pokrm. Keď Ježiš prvýkrát spomenul tento pokrm, poslucháči zostali prekvapení a dezorientovaní. Priviedli ho k tomu, aby podčiarkol objektívnu pravdivosť svojich slov: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Pritom nejde o metaforický pokrm: „Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 55). 17. Prostredníctvom prijímania jeho tela a krvi nám Kristus odovzdáva aj svojho Ducha. Svätý Efrém píše: „Nazval chlieb svojím živým telom, naplnil ho samým sebou a svojím Duchom. (…) A ten, čo ho je s vierou, je Oheň a Ducha. (…) Vezmite a jedzte z neho všetci, jedzte s tým istým Duchom Svätým. Pretože to je skutočne moje telo a ten, čo ho je, bude žiť naveky.“ Cirkev prosí o tento Boží dar, základ všetkých ostatných darov, v eucharistickej epikléze. V Božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho napríklad čítame: „Vzývame ťa, prosíme ťa, pokorne ťa žiadame: zošli svojho Ducha na nás všetkých a na tieto dary (…), aby boli pre tých, čo budú mať na nich účasť, očistením duše, odpustením hriechov, spoločenstvom s Duchom Svätým.“ A v Rímskom misáli celebrant prosí: „... a všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli v Kristovi jedno telo a jeden duch.“ Tak v nás Kristus s darom svojho tela a svojej krvi rozmnožuje dar svojho Ducha, ktorý bol na nás vyliaty už krstom a ktorého sme prijali ako pečať vo sviatosti birmovania. 18. Zvolanie, ktoré ľud vyslovuje po premenení, sa právom uzatvára pripomenutím eschatologického pohľadu, ktorý charakterizuje eucharistické slávenie (porov. 1 Kor 11, 26): „kým očakávame jeho druhý príchod.“ Eucharistia je nasmerovaná k večnému cieľu a už teraz dáva zakúšať radosť z naplnenia Kristovho prísľubu (porov. Jn 15, 11); v istom zmysle je anticipáciou neba, „závdavku budúcej slávy“. V Eucharistii všetko vyjadruje dôveryplné očakávanie „blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa, Ježiša Krista“. Ten, čo sa v Eucharistii živí Kristom, nemusí čakať, kým bude na druhom svete, aby prijal večný život: vlastní ho už tu na zemi, s prvotinami budúcej plnosti, ktorá sa bude týkať človeka v jeho celistvosti. V Eucharistii totiž prijímame aj garanciu vzkriesenia nášho tela na konci sveta: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Táto záruka budúceho vzkriesenia pochádza zo skutočnosti, že telo Syna človeka, ktoré sa nám dáva za pokrm, je jeho oslávené telo po vzkriesení. Možno povedať, že Eucharistiou sa pretvára na tajomstvo vzkriesenia. Preto svätý Ignác Antiochijský právom definoval eucharistický chlieb ako „liek nesmrteľnosti, protilátku smrti“. 19. Eschatologické smerovanie, ktoré vychádza z Eucharistie, vyjadruje a posilňuje spoločenstvo s oslávenou Cirkvou. Nie náhodou sa vo východných anaforách a v latinských eucharistických modlitbách vždy s úctou spomína Mária, vždy Panna, Matka nášho Boha a Pána Ježiša Krista, anjeli, svätí apoštoli, slávni mučeníci a všetci svätí. To je aspekt Eucharistie, ktorý si zaslúži, aby sme naň poukázali: keď slávime Baránkovu obetu, spájame sa s nebeskou liturgiou a pripájame sa k tomu nesmiernemu množstvu, ktoré volá: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ (Zjv 7, 10). Eucharistia je skutočne brána, ktorou sa nad zemou otvára nebo. Je lúčom slávy a nebeského Jeruzalema, ktorý preniká temnoty nášho života a vrhá svetlo na našu cestu. 20. Významným dôsledkom eschatologického zamerania, vlastným Eucharistii, je aj skutočnosť, že dáva podnety na ceste dejinami tým, že vkladá semeno živej nádeje v každodennom úsilí, ktorým sa veriaci venujú svojim úlohám. Ak totiž kresťanský pohľad vedie k tomu, aby sme pozerali na „nové nebo“ a „novú zem“ (porov. Zjv 21, 1), to nezoslabuje ale podnecuje náš zmysel pre zodpovednosť za súčasnú zem. Naliehavo túžim poukázať na to už na začiatku nového milénia, aby sa kresťania cítili viac ako doteraz zaviazaní nezanedbávať úlohy spojené s ich pozemským občianstvom. Ich úlohou je prispieť svetlom Evanjelia k budovaniu sveta, aby bol stavaný na mieru človeka a plne zodpovedal Božím plánom. Jestvuje mnoho problémov, ktoré zatemňujú horizont našich čias. Stačí pomyslieť na nástojčivú potrebu pracovať pre vec mieru, klásť do vzťahov medzi národmi solídne predpoklady spravodlivosti a solidarity, brániť ľudský život od jeho počatia až po prirodzený koniec. A čo povedať o toľkých protirečeniach „globalizovaného“ sveta, kde – zdá sa -, slabí, malí a najchudobnejší majú len malú nádej? To je svet, v ktorom musí zažiariť kresťanská nádej! Aj preto chcel Pán zostať s nami v Eucharistii, vpisujúc do tejto jeho obetnej a spoluúčastnej prítomnosti prísľub ľudstva obnoveného jeho láskou. Je významné, že tam, kde synoptici hovoria o ustanovení Eucharistie, Jánovo evanjelium opisuje udalosť umývania nôh, podávajúc tak ilustráciu hlbokého významu Eucharistie; udalosť, v ktorej sa Ježiš stáva učiteľom spoločenstva a služby (porov. Jn 13, 1-20). Apoštol Pavol za seba vyhlasuje, že je „nehodné“ kresťanskej komunity mať účasť na Pánovej večeri, ak by sa to dialo v atmosfére rozdelení a nezáujmu o chudobných (porov. 1 Kor 11, 17-22. 27-34). Ohlasovať Pánovu smrť, až „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26), je pre tých, čo majú účasť na Eucharistii, aj úlohou meniť život, aby sa v istom zmysle stal „eucharistickým“. Práve toto ovocie premeny existencie a úloha zmeniť svet podľa evanjelia ukazujú v plnej žiare eschatologický náboj eucharistického slávenia a pravého kresťanského života: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20). |
Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library |
Best viewed with any browser at 800x600 or 768x1024 on Tablet PC IntraText® (V89) - Some rights reserved by EuloTech SRL - 1996-2007. Content in this page is licensed under a Creative Commons License |