DRUHÁ KAPITOLA
EUCHARISTIA BUDUJE CIRKEV
21. Druhý
vatikánsky koncil pripomenul, že eucharistické
slávenie je stredobodom procesu rastu Cirkvi. Po tom, čo povedal,
že „Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo už teraz
prítomné v tajomstve, Božou mocou viditeľne rastie vo svete“,
akoby odpovedajúc na otázku, ako vzrastá, dodáva:
„Vždy, keď sa obeta kríža, ktorou ,bol obetovaný
náš veľkonočný Baránok, Kristus_ (1 Kor 5,
7), slávi na oltári, uskutočňuje sa dielo našej
spásy. A spolu so sviatosťou eucharistického chleba sa tu predstavuje
a uskutočňuje aj jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi
jedno telo (porov. 1 Kor 10, 17)“.
Pri samotných počiatkoch Cirkvi je kauzálny vplyv
Eucharistie. Evanjelisti spresňujú, že s Ježišom sa
pri Poslednej večeri spojili Dvanásti, apoštoli (porov. Mt 26,
20; Mk 14, 17; Lk 22, 14). Tento detail má značný
význam, lebo apoštoli boli „zároveň semenom
nového Izraela a pôvodom posvätnej hierarchie".
Tým, že im Kristus ponúkol ako pokrm svoje telo a svoju krv,
tajomne ich zapojil do obety, ktorá sa naplnila o niekoľko
hodín na Kalvárii. Analogicky so zmluvou na Sinai,
spečatenou obeťou a pokropením krvou, Ježišove
slová a gestá pri Poslednej večeri kládli
základy nového mesiánskeho spoločenstva, ľudu
novej zmluvy.
Apoštoli, ktorí vo večeradle prijali Ježišovo
pozvanie „Vezmite a jedzte… Pite z neho všetci…“ (Mt 26, 26 - 27), po
prvý raz vstúpili do sviatostného spoločenstva s
ním. Od tej chvíle až do konca vekov sa Cirkev buduje
prostredníctvom sviatostného spoločenstva s
Božím Synom, ktorý sa za nás obetoval: „Toto robte na
moju pamiatku... Toto robte, kedykoľvek ho budete piť na moju
pamiatku" (1 Kor 11, 24 - 25; porov. Lk 22, 19).
22. Privtelenie ku Kristovi
uskutočnené prostredníctvom krstu sa neustále
obnovuje a posilňuje účasťou na eucharistickej obete,
predovšetkým plnou účasťou na nej, ktorá sa
dosahuje pri svätom prijímaní. Môžeme
povedať, že nielen každý z nás prijíma
Krista, ale že aj Kristus prijíma každého z nás.
Uzatvára s nami priateľstvo: „Ste mojimi priateľmi“ (Jn 15, 14).
My totiž žijeme vďaka nemu: „Ten, čo mňa je, bude
žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). V eucharistickom spoločenstve sa
vznešeným spôsobom uskutočňuje
vzájomné „prebývanie“, Krista a jeho učeníka:
„Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15, 4).
Spájajúc sa s Kristom, ľud Novej zmluvy, vzdialený od
toho, aby sa uzatváral sám do seba, sa stáva akoby
sviatosťou pre celé ľudstvo , znamením a
nástrojom spásy, ktorú uskutočnil Kristus, svetlo
sveta a soľ zeme (porov. Mt 5, 13 - 16) na vykúpenie
všetkých. Poslanie Cirkvi je pokračovaním Kristovho
poslania: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21).
Preto z eucharistického sprítomňovania obety
kríža a zo spoločenstva s Kristovým telom a krvou
Cirkev čerpá duchovnú silu potrebnú na
spĺňanie svojho poslania. Tak sa Eucharistia stáva
prameňom a zároveň vrcholom celej evanjelizácie,
keďže jej cieľom je spoločenstvo všetkých
ľudí s Kristom a v ňom s Otcom a s Duchom Svätým.
23. Eucharistické spoločenstvo Cirkev
rovnako upevňuje aj v jej jednote Kristovho tela. Svätý Pavol
sa odvoláva na túto jednotiacu účinnosť
účasti na eucharistickej hostine, keď Korinťanom
píše: „A chlieb, ktorý lámeme, nie je
účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my
mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom
chlebe“ (1 Kor 10, 16–17). Komentár svätého Jána
Zlatoústeho je presný a hlboký: „Čo vlastne je
chlieb? Je to Kristovo telo. Čím sa stávajú
tí, čo ho prijímajú? Kristovým telom; no nie
mnohými telami, ale jedným telom. Tak ako chlieb je len jeden, i
keď sa skladá z mnohých zŕn, ktoré sa v
ňom, hoci ich nevidíme, nachádzajú, takže
vďaka ich dokonalému vzájomnému spojeniu sa ich
rozdielnosť stráca; takým istým spôsobom sme aj
my spojení navzájom a všetci spolu v Kristovi“.
Argumentácia je naliehavá: naše spojenie s Kristom,
ktoré je pre každého darom a milosťou, spôsobuje,
že v ňom sme včlenení aj do jednoty jeho tela,
ktorým je Cirkev. Eucharistia upevňuje privtelenie do Krista,
ktoré sa uskutočnilo v krste prostredníctvom daru Ducha
Svätého (porov. 1 Kor 12, 13. 27).
Spojené a neoddeliteľné pôsobenie Syna a Ducha
Svätého, ktoré je pôvodom Cirkvi pri jej
ustanovení a zotrvávaní, je činné v
Eucharistii. Autor Liturgie svätého Jakuba si je toho dobre
vedomý: v epikléze anafory sa modlí k Bohu Otcovi, aby
zoslal Ducha Svätého na veriacich a na dary, aby Kristovo telo a
krv „slúžili všetkým tým, ktorí ich
prijmú (...) na posvätenie duší a tiel“. Cirkev je
prostredníctvom eucharistického posväcovania veriacich
posilňovaná Duchom Svätým - Tešiteľom.
24. Dar Krista a jeho Ducha, ktorý
prijímame v eucharistickom prijímaní, s
prekypujúcou plnosťou vytvára putá bratského
spoločenstva, ktoré prebývajú v ľudskom srdci, a
zároveň vyzdvihuje skúsenosť bratstva v spoločnej
účasti na tej istej eucharistickej hostine, a to na oveľa
vyššej úrovni, než je bežná
skúsenosť ľudského spolužitia.
Prostredníctvom spoločnej účasti na Kristovom tele
Cirkev čoraz hlbšie dosahuje svoju podstatnú črtu, ktorou
je byť „v Kristovi akoby sviatosťou, teda znamením a
nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty
celého ľudského pokolenia“. Proti zárodkom rozdelenia
medzi ľuďmi, ktoré sú podľa každodennej
skúsenosti v ľudstve hlboko zakorenené ako následok
hriechu, sa stavia sila Kristovho tela rodiaca jednotu. Eucharistia
práve tým, že buduje Cirkev, vytvára
spoločenstvo medzi ľuďmi.
25. Úcta, ktorú vzdávame
Eucharistii mimo svätej omše, je neoceniteľnou hodnotou v
živote Cirkvi. Takáto úcta je úzko spojená so
slávením eucharistickej obety. Kristova prítomnosť
pod eucharistickým spôsobom uchovávaným po
svätej omši - ktorá pretrváva, pokiaľ sa
zachovávajú spôsoby chleba a vína - pochádza
zo slávenia tejto obety a vedie k sviatostnému i
duchovnému spoločenstvu. Je úlohou pastierov, aby
povzbudzovali, aj osobným príkladom, eucharistický kult,
zvlášť vystavenie Najsvätejšej sviatosti, ako aj
spočinutie v adorácii pred Kristom prítomným pod
eucharistickým spôsobom.
Je krásne, keď môžeme spočinúť na
Ježišovej hrudi ako milovaný učeník (porov. Jn 13,
25) a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho
srdca. Ak má dnešné kresťanstvo charakterizovať
predovšetkým „umenie modlitby“, ako potom necítiť
novú potrebu dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v
tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom,
prítomným v Najsvätejšej sviatosti?
Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto
skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!
Príkladom tejto praxe, ktorú opakovane chváli a
odporúča Magistérium, nám môžu byť
mnohí svätí. Osobitným spôsobom je v tomto
smere známy svätý Alfonz Mária de Liguori,
ktorý napísal: „Medzi všetkými pobožnosťami
je adorácia sviatostného Ježiša po sviatostiach
prvá, Bohu najmilšia a pre nás najužitočnejšia.“
Eucharistia je neoceniteľný poklad, a to nielen keď ju
slávime, ale aj keď spočívame pred ňou mimo
svätej omše, aby sme načerpali z toho istého prameňa
milosti. Kresťanská komunita túžiaca po hlbšej
kontemplácii Kristovej tváre v tom duchu, ako som navrhol v
apoštolských listoch Novo millennio ineunte a Rosarium Virginis
Mariae, nemôže nerozvíjať aj tento aspekt eucharistickej
úcty, v ktorom sa predlžuje a rozmnožuje ovocie
prijímania Kristovho tela a krvi.
|