ÚVOD

1. Ruženec Panny Márie, ktorý sa v druhom tisícročí postupne vyvíjal pod vplyvom Božieho Ducha, je modlitbou, ktorú milovali nespočetní svätí a odporúča ju aj Učiteľský úrad Cirkvi. Vo svojej jednoduchosti a hĺbke zostáva aj na úsvite tohto tretieho tisícročia dôležitou modlitbou, určenou na to, aby prinášala ovocie svätosti. Ľahko sa včleňuje do duchovnej cesty kresťanského života, ktorý po dvoch tisícročiach nestratil nič zo svojej počiatočnej sviežosti a cíti sa vedený Božím Duchom zatiahnuť na hlbinu (duc in altum!), aby ešte raz vyznal, ba volal pred celým svetom, že Ježiš Kristus je Pán a Spasiteľ, „cieľ ľudských dejín, ohnisko, v ktorom sa zbiehajú túžby histórie a civilizácie“.¹
Napriek mariánskemu charakteru je ruženec kristocentrickou modlitbou. Vážnosťou jednotlivých častí zahŕňa vo svojej celistvosti hĺbku celého evanjeliového posolstva a je akoby jeho súhrnom. ² Je ozvenou Máriinej modlitby, stále sa opakujúceho Magnifikatu za dielo vykupiteľského vtelenia, ktoré sa začalo v jej panenskom lone. S ružencom vstupuje kresťanský ľud do Máriinej školy, aby sa tu dal voviesť do kontemplácie krásy Kristovej tváre a zakúšania hĺbky jeho lásky. Prostredníctvom ruženca získavajú veriaci množstvo milostí, ako keby ju prijímali priamo z rúk Vykupiteľovej matky.