S Máriou spomínať na Krista

13. Máriine rozjímanie je predovšetkým spomínanie. Toto slovo musíme chápať v biblickom zmysle ako spomienku (zakar) sprítomňujúcu diela, ktoré Boh uskutočnil v dejinách spásy. Biblia je rozprávaním o spásnych udalostiach, ktoré vrcholili v samom Kristovi. Tie udalosti nie sú len „včerajškom“: sú tiež „dneškom“ vykúpenia. Toto sprítomňovanie sa deje predovšetkým v liturgii: to, čo Boh uskutočnil pred mnohými storočiami, neovplyvnilo iba priamych svedkov spomínaných udalostí, ale svojím darom milosti zasahuje ľudí v každom čase. Do istej miery to platí aj o každom inom nábožnom prístupe k týmto udalostiam: pamätať si ich v duchu viery a lásky znamená otvoriť sa milosti, ktorú nám Kristus získal tajomstvom svojho života, smrti a zmŕtvychvstania.
A preto, zdôrazňujúc s Druhým vatikánskym koncilom, lebo v liturgii sa uskutočňuje Kristov kňazský úrad a vo verejnej bohoslužbe „vyvrchoľuje činnosť Cirkvi a zároveň v nej pramení všetka jej sila“¹⁵, treba zároveň pripomenúť, že „duchovný život nespočíva iba v účasti na liturgii. Kresťan je síce povolaný na spoločnú modlitbu, lenže popritom musí vojsť do svojej izbičky, aby sa modlil k Otcovi, ktorý je v skrytosti (porov. Mt 6, 6), ba – ako učí apoštol Pavol – má sa neprestajne modliť (porov. 1 Sol 5, 17)“ ¹⁶. Ruženec sa svojím špecifickým charakterom radí do tejto pestrej palety neprestajnej modlitby. Ak liturgia, činnosť Krista a Cirkvi, je spásnou činnosťou par excellence, ruženec, ako meditácia s Máriou o Kristovi, je spásonosnou kontempláciou. Postupne sa vnárať do jednotlivých tajomstiev Vykupiteľovho života spôsobuje, že to, čo on koná a čo liturgia sprítomňuje, sa do nás hlboko vstrebáva a formuje našu existenciu.