|
Úvod
1. Tajomstvo
spásy v dejinách a v liturgii
Otec,
neobsiahnuteľný a nezmeniteľný, zjavil ľuďom
svoje tajomstvo, svoj plán lásky, uskutočnený skrze
Syna v Duchu Svätom na spásu ľudí.
V stvorení povolal do existencie vesmír a urobil ho
krásnym pre človeka, stvoreného na obraz a Božiu podobu
(Gen 1,26). A keď človek spoznal trpkú skúsenosť
hriechu, Otec ho neopustil, ale svojím milosrdenstvom mu obviazal rany,
ponúknuc mu svoju spásu a zmieriac so sebou prarodičov,
patriarchov, spravodlivých, celú reťaz vyvolených a
uzavrúc zmluvu so svojím národom.
V plnosti
času, dielom Ducha Svätého, Slovo sa stalo telom z Panny
Márie, prijmúc na seba ľudskú prirodzenosť a
zjednotiac sa s ňou v panenskom lone. Potom, čo
prebýval medzi ľuďmi a ohlasoval slovami a skutkami evanjelium
Kráľovstva, až tak miloval Cirkev, svoju nevestu, že
obetoval seba samého ako najvyššiu obetu na kríži,
aby z nej zotrel všetky škvrny a obliekol ju do krásy a
jasu. Vo veľkonočnom tajomstve svojej smrti a zmŕtvychvstania,
on, nová Pascha, najvyššia obeť a kňaz, vylial na
Cirkev krv a vodu, symbol sviatostí, a vylial na ňu dar Ducha
Svätého. Vstúpiac do svätyne neba prihovára sa
za ľudí (Hebr 7, 25). Odvtedy Cirkev, jeho nevesta a jeho Telo,
kráča v čase a v priestore, stále
v spoločenstve s nebom, pričom je orientovaná na
večnú svadbu v spoločenstve so svätými, bez
prestania ho ohlasuje a vzýva, až kým sa nevráti.
Z krstného
prameňa Kristus Pán rodí Cirkvi svojich synov, ktorí
nosia nezmazateľný obraz Zmŕtvychvstalého. Oni,
zjednotení s Kristom v Duchu Svätom, sú
uschopnení sláviť s Kristom svätú liturgiu,
duchovný kult.
Bohoslužba
Cirkvi je predovšetkým skrze Ducha Svätého
slávenie tajomstva našej spásy, ktoré sa dokonalo
v Pasche Pána Ježiša, v jeho poslušnosti
večnej vôli nebeského Otca. Vo sviatostnom tajomstve
zmŕtvychvstalý Kristus obetuje seba samého,
pripodobňujúc nás na svoj obraz skrze dar Ducha
Svätého, takže pre nás “žiť je Kristus” (Fil
1, 21).
Pán sa
sprítomňuje, keď sa v zhromaždení ohlasuje
Božie slovo a keď je prijaté s čistým srdcom.
V kresťanskej iniciácii deti Cirkvi prijímajú
dar zomrieť, byť pochovanými a vstať zmŕtvych
s Kristom Pánom (Rim 6, 1 - 11; Kol 2, 20; 3, 1 - 4).
V pripodobnení sa Kristovi Kňazovi je dané
niektorým jeho synom, vyvoleným na sviatostné
kňazstvo, aby slúžili jeho kňazskému,
prorockému a kráľovskému ľudu a vyslovovali nad
ním epiklézu, aby ho tak Duch Svätý voviedol do
prítomnosti Božieho majestátu, aby mu vzdal slávu a
chválu a aby mu vzdával vďaky. Na svadobnej eucharistickej
hostine Ženích obetuje svoje telo a svoju krv, začiatok
sľúbeného a žiadaného kráľovstva,
planúceho ohňom Ducha. V manželstve sa Cirkev
spája so Ženíchom v plodnosti nových synov a
v záväzku vydávania svedectva a misie. V sviatosti
odpustenia prijíma do Otcovej prítomnosti syna,
ktorého stratila (totiž Cirkev stratila svojho Syna), ale
ktorý sa našiel (Lk 15, 11 - 32). Pri pomazaní
chorých svätým olejom Cirkev prosí od svojho
Pána uzdravenie a odpustenie hriechov. Spojená s modliacim
sa Kristom, ktorému mních osobitným spôsobom
ponúka celú svoju existenciu, ustavične pozdvihuje
v Duchu Svätom chválu, vďakyvzdávanie a
epikletickú prosbu Otcovi. Jej liturgia sa rozprestiera v “čase
spásy”, ktorého etapy sú naplnené milosťou.
V spojení
týchto tajomstiev pozemská bohoslužba spája zem
s nebom, a teda s Božou a dokonalou bohoslužbou,
ktorá sa tu slávi, až kým pri návrate svojho
Pána ľudstvo bude vidieť Boha, aký skutočne je, a
neprestajne sa bude klaňať Najsvätejšej Trojici.
|