|
38. Vzťah
medzi bohoslužbou a nábožnosťou
Východné
cirkvi tradične vedeli vložiť do svojich bohoslužieb
rôzne prvky, ktoré zodpovedajú citlivosti duše
ľudu. Majú vlastné formulácie a formy
nábožnosti, presne neurčené, viac individuálne a
azda jednoduchšie, napr.: strelné modlitby, slávenie
jednotlivých pobožností s ich vlastným
osobitým obsahom, uctievanie sv. kríža, ikôn,
relikvií, svätých miest, používanie sviec,
kadidla, niekedy aj obetovanie zvierat. Tieto výrazy
nábožnosti obyčajne ostali spojené
s bohoslužobným životom, nachádzajú
v ňom inšpiráciu a istým spôsobom sa
doň včleňujú. Pravdepodobne v tom je príčina,
že sa nerozvinul komplex pobožností, ktorý by bol
paralelný s oficiálnym kultom, ako to bolo na Západe.
Východné
katolícke cirkvi však prijali mnohé pobožnosti,
ktoré sú vlastné latinskej cirkvi a ktoré teda
nepatria k tradičnej štruktúre východného
kultu. Nie je vhodné, aby osobitné pobožnosti, ktoré
prispievajú k duchovnému životu veriacich, boli cudzie
vlastnému dedičstvu každej cirkvi. Ak sa totiž
vyvíjajú nezávisle od neho, môžu dať
podnet na vznik paralelných forie0m duchovnosti. Keďže však
tieto pobožnosti sú v katolíckych východných
cirkvách už veľmi rozšírené a
v skutočnosti živia a posilňujú ich veriacich, bolo
by vážnou nerozumnosťou a znakom malej pastoračnej
citlivosti pokladať si za svoju povinnosť ich
ľahkovážne vykorenenie.
Autority cirkvi
sui iuris však nech konkrétnym spôsobom podnecujú
autentickú mystagogickú formáciu veriacich, avšak
v prvom rade kňazov, a to k duchovnosti, ktorá by
vyvierala z vlastných liturgických tradícii.
Obohatení o takúto lepšiu formáciu sa veriaci postupne
stanú stále viac schopnými prežívať a
znovu objavovať bohatstvá vlastnej bohoslužby. V tejto
pastorálnej akcii je potrebné inšpirovať sa tým,
čo sa odporúča v bode 13 koncilovej
konštitúcie O posvätnej liturgii: “Nábožné
cvičenia kresťanského ľudu treba však tak
usporiadať, aby boli v súlade s bohoslužbou, od nej
sa istým spôsobom odvodzovali a k nej ľud
privádzali.” V každom prípade treba mať na zreteli
to, čo ustanovuje kán. 656 § 2: “Knihy modlitieb a
pobožností, určené na verejné alebo
súkromné používanie veriacich, vyžadujú
si cirkevné schválenie”.
|