39. Koncilové predpisy vo veci sviatostí

Starajúc sa o uchovanie a rozkvet cenných východných tradícií, “svätý všeobecný cirkevný snem potvrdzuje a schvaľuje dávnu disciplínu sviatostí, ktorá jestvuje vo východných cirkvách, ako aj spôsob, akým sa sviatosti slávia a vysluhujú; a želá si, aby sa - ak treba - táto prax obnovila”.⁴⁰ V bodoch 13 - 18 Orientalium Ecclesiarum spresňuje niektoré najnaliehavejšie pokyny, ktoré môžu a majú slúžiť ako modely pre kritériá aplikácie na iné prípady. To sa aspoň čiastočne uskutočnilo na rovine všeobecného zákona v kódexe (CCEO), ale musí sa ešte konkretizovať najmä na úrovni partikulárneho práva, a to autoritami jednotlivých cirkví sui iuris.

Koncil sa neuspokojuje len s potvrdením a chválou starej doktríny platnej vo východných cirkvách, ale želá si, aby bola obnovená tam, kde bola ochudobnená alebo odstránená. Preto jednotlivé cirkvi sui iuris majú revidovať svoje vlastné právo, pričom musia brať do úvahy túto požiadavku a začať odvážne, ale s rozvahou a postupne s návratom k tým prvkom, ktoré sa vytratili. Ak je to nevyhnutné, musia zmeniť neskoršie zavedenú prax i právo všade tam, kde by obidvoje boli v nesúlade s tu nastolenými princípmi, hoci by išlo aj o zmeny rozhodnutí synôd alebo o vzdialenie sa od pokynov, ktoré boli vydané v rôznych obdobiach a z rôznych dôvodov kongregáciami Apoštolského stolca.