41. Sviatostnosť stvorenstva

V kán. 667 CCEO sa tvrdí, že Cirkev je povinná udeľovať sviatosti, aby pod viditeľným znakom komunikovala tajomstvá Krista”, a preto, že v nich “náš Pán Ježiš Kristus posväcuje ľudí silou Svätého Ducha, aby sa stali skutočnými ctiteľmi Boha Otca, a vštepuje ich do seba samého a do Cirkvi, svojho tela”. Sviatosti teda predstavujú predovšetkým tajomstvá Krista, všetko, čo on učinil na zemi, aby uskutočnil plán skrytý od vekov v Bohu, ktorý všetko stvoril (Ef 3,9 - 11): “zjednotiť v Kristovi všetko, čo je na nebi, aj čo je na zemi” (Ef 1,10), aby nás postavil “pred svoju tvár svätých a nepoškvrnených v láske” (Ef 1, 4).

Tajomstvá Krista sú nám sprostredkúvané cez viditeľné znaky. Sviatosti teda sú prostriedkami, v ktorých sú stvorené veci povýšené do poriadku vďakyvzdávania Bohu, a tak dosahujú plnosť svojho zmyslu. Ekonómia Božej milosti udeľovanej ľuďom sa uskutočňuje skrze skutky a slová (Sk 1, 1), vyzdvihujúc kozmické elementy: predovšetkým ľudské telo, potom vodu, olej, chlieb, víno; nádoby, ako je eucharistická čaša; posvätné budovy so všetkým, čo predstavujú a obsahujú vo svojom vnútri, najmä kríž a sväté ikony; posvätné miesta a časy. Tieto elementy Pán Ježiš skrze Svätého Ducha prijíma, obnovuje a zveruje Cirkvi ako prostriedky spásonosnej sviatostnosti. Milosť Svätého Ducha ich totiž používa na vykúpenie a posvätenie človeka a vesmíru (Rim 8, 16 - 25) a aby sa vzdával Otcovi náležitý kult. V tomto kontexte požehnania a bohoslužobné gestá nadobúdajú všetok svoj význam. V teológii bohoslužby a tým aj v mystagógii pre ľud má sa toto stať dôležitou a nevyhnutnou látkou úvah a vysvetľovania.