52. Obrady vstupu do monastierskeho života

Po stáročia, najmä po skončení prenasledovaní, sa mnohí kresťania spájali do rozličných spoločenstiev. Rozhodovali sa svedčiť o svojom úplnom priľnutí k Božiemu kráľovstvu, pričom niektorí utvárali skupiny spoločného života, iní žili životom samoty alebo pustovníctva, aby sa ešte vo väčšej slobode mohli venovať tomu jedinému, čo je potrebné.

Dôležitosť monastierskeho života a vhodnosť jeho opätovného posilnenia vo východných cirkvách boli zdôraznené v mnohých úradných dokumentoch, ako napríklad v Unitatis Redintegratio - (15) v CCEO, kde sa mu venuje 70 kánonov - (kán. 433 - 503), a v apoštolskom liste Orientale Lumen - (9 - 16), ktorý sa zaoberá jeho širokým rozvojom.

Kresťania Východu sú spoločnými svedkami tej tradície, podľa ktorej sa iniciácia do mníšskeho života považuje za striktne analogickú s krstnou iniciáciou, pričom používajú formulácie, symboly a gestá, ktoré pripomínajú tie, čo sa používajú pri iniciácii do kresťanského života. Bohoslužobné obrady mníšskej obliečky vyjadrujú, že prijať rúcho znamená zjednotiť sa so zmŕtvychvstalým Pánom tak, že mních môže spolu s Pavlom povedať: “Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus” (Gal 2, 20). Mních si totiž oblieka novosť života vzkrieseného Pána a vďaka sile Svätého Ducha, púšťa sa do boja proti mocnostiam zla, aby sa víťazstvo Paschy rozšírilo až po hranice sveta na slávu jediného Boha Otca.

Obrady, ktoré vovádzajú do mníšskeho života v rôznych východných cirkvách sú podstatnou časťou príslušných bohoslužobných tradícií a drahocenným prameňom, dokumentujúcim definitívny zmysel kresťanského mníšskeho života.

Je preto nevyhnutné zachovať ich používanie nielen pri špeciálne mníšskych profesiách, ale inšpirovať sa nimi aj pri profesiách rehoľných rádov a kongregácii východných cirkví.