Kapitola VIII. - Božská liturgia

53. Význam božskej liturgie

Centrom kresťanského kultu je slávenie božskej liturgie. Titul božská liturgia uvádzaný v CCEO nie je nijako výlučný. Najmä v cirkvách gréckeho pôvodu, ale aj v iných tradíciách sa používa spolu s inými, ako sú žertva, posvätenie, tajomstvá, obeta alebo dar, eucharistia alebo vďakyvzdanie, lámanie chleba a iné.

Hoci tieto termíny pripomínajú skôr sviatosť tela a krvi nášho Pána, označujú aj slávenie v jeho celistvosti, rozčlenené na dve časti, pričom prvá je sústredená na Božie slovo a druhá na eucharistický obrad.

Koncilová konštitúcia O posvätnej liturgii nás učí, že Kristus je prítomný vo svojom slove, keďže je to on, ktorý hovorí, keď sa v cirkvi číta Písmo.⁵² Ďalej dodáva, že kázeň je doplňujúcou časťou liturgického úkonu, a nalieha, aby sa konala verne a správnym spôsobom. Pritom nech sa čerpá v prvom rade zo zdrojov Svätého písma a liturgie, aby sa ohlasovali podivné Božie diela v dejinách spásy.⁵³ Nech je teda postarané, aby sa pri slávení božskej liturgie s ľudom nevynechávala homília, aspoň nikdy nie v nedeľu a prikázané sviatky.

Bohatstvo druhej časti božskej liturgie, obzvlášť prijímania, ktoré ju korunuje, je nádherne vyjadrené slovami Mikuláša Kabasilasa: “Tak dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby. V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote. Veď nebolo možné, aby sme my vystúpili do účasti na jeho dobrách, je to on, ktorý zostúpil až k nám a prežíva naše postavenie, a tak úzko sa spája s touto prijatou prirodzenosťou, že keď nám dáva telo a krv, ktorú od nás prijal, dáva nám seba samého. Takže zatiaľčo prijímame ľudské telo a krv, prijímame do duše Boha, Božie telo nemenej ako ľudské telo, Božiu krv a dušu, Božiu myseľ a vôľu nie menej ako ľudskú”.⁵⁴