|
57.
Spoluslúženie
V kán. 700
§ 2 CCEO sa odporúča spoluslúženie spolu
s biskupom alebo s iným kňazom, “aby sa vhodne prejavila
jednota kňazstva a obety”. V mnohých koncilových textoch sa
vyzdvihuje, že takýmto spôsobom sa prejavuje jednota celej
Cirkvi. Ide tu teda o veľmi mocný znak. Môžu však
byť dôvody, pre ktoré sa neodporúča
spoluslúženie, napríklad keby počet spoluslúžiteľov
bol neúmerne vysoký vzhľadom na počet
prítomných veriacich. Liturgické slávenie, keďže
je “ikonou” Cirkvi, musí rešpektovať povahu jej hierarchicky
usporiadaného spoločenstva, ktoré pozostáva nielen z
vysvätených služobníkov, ale obsahuje aj celé
stádo, ktoré pod ich vedením žije v Kristovi.
Spoluslúžitelia by preto nemali byť v takom počte,
žeby museli byť v chrámovej lodi, kde sú veriaci,
a teda mimo svätyne, alebo byť vo svätyni tak, že by to
bránilo dôstojnému sláveniu obradov. Jednako
spoluslúženie má vždy prednosť pred
takzvanými individuálnymi sláveniami bez
účasti ľudu. Kategoricky sa zakazuje individuálne a
nezávislé slávenie eucharistie na viacerých
prestoloch na tom istom mieste a v tom istom čase. Tento zákaz
sa nevzťahuje na tzv. simultánne a synchronizované
slávenie, s ktorým sa v niektorých prípadoch
ráta v západosýrskej a etiópskej
tradícii.
V kán. 701
CCEO sa ustanovujú spôsoby, podľa ktorých sa má
riadiť spoluslúženie biskupov a kňazov
rozličných cirkví sui iuris. Upozorňuje sa, že
treba zabrániť akémukoľvek liturgickému
synkretizmu a zachovať liturgický odev a insígnie vlastnej
cirkvi sui iuris. Ide o veľmi významný znak, ktorým
treba zjaviť mnohorakosť tradícií v jednote
Cirkvi. Je to aj plnovýznamový symbol budúcej jednoty
v mnohosti a spôsob, ako chrániť východné
cirkvi a ich špecifiká pred každou asimiláciou,
najmä tam, kde sú v menšine.
Zaoberajúc
sa rozličnými formami účasti na eucharistickom
slávení sa v CCEO viacráz pripomína
nevyhnutnosť rešpektovať predpisy liturgických
kníh a partikulárne právo.55
Táto požiadavka platí aj o spoluslúžení,
keďže spôsoby jeho praktizovania v rozličných
cirkvách sui iuris a v rozmanitých obradových
rodinách sú odlišné. Je známe, že
nedávno zavedená prax v západných
liturgiách bola široko inšpirovaná byzantskými
obyčajami, pravdaže interpretovanými vo svetle im
vlastných zámerov, a teda aj s istým
odlišným výsledkom. Účasť na tej istej
eucharistickej obete môže byť vyjadrená rôznymi
formami, ale každá z nich má svoju vlastnú
hodnotu, ktorá sa má harmonicky zachovávať a
rozvíjať. Odvolanie sa na predpisy liturgických kníh
je pozvaním na pozorné skúmanie prvkov vlastnej
tradície a formulovanie predpisov, ktoré budú
rešpektovať jej autentickú líniu.
|