66. Bohoslužobné rúcha

Obliecť si osobitný odev na splnenie posvätnej činnosti znamená vyjsť zo zvyčajných dimenzií denného života a vstúpiť do Božej prítomnosti v slávení Božích tajomstiev, symbolicky sa odvolávajúc na Pavla, ktorý učí: “Ktorí ste v Kristovi pokrstení, Krista ste si obliekli” (Gal 3, 27). Arménsky katolikos Nerses Shnorhali (1165 - 1173) píše: “Nikto nech nepokladá kňazský odev za neužitočný a zbavený tajomstva ... Ide tu o pozornosť vonkajšieho človeka voči tým, ktorí sú v Božej službe. Hovoríme aj o vnútornom človeku, pre ktorého je vonkajší kult modelom žiariacej duchovnej krásy”.⁶⁰

Určenie bohoslužobných odevov, ktoré sa majú používať pri sláveniach, má sa spresniť partikulárnym právom. Obyčajne je uzákonené v bohoslužobných knihách alebo v iných nariadeniach bohoslužobného charakteru, vydaných kompetentnou autoritou. Aj v tejto oblasti sa majú uprednostniť tradičné zvyky, ktoré rešpektujú hodnotu vlastného bohoslužobného jazyka, a treba sa zdržiavať napodobňovania zvykov iných cirkví. Len veľmi vážne dôvody alebo okolnosti môžu odobriť inú prax. Ak boli zavedené nevhodné zmeny vo veci liturgického oblečenia, treba sa vrátiť k tradičným pravidlám.

Pokiaľ ide o mimoliturgické kňazské rúcho, je vhodné, aby ho jednotlivé cirkvi sui iuris prispôsobili tradičnému východnému strihu.